Začínala ako ľudová a meštianska škola. V čase druhej svetovej vojny slúžila ako nemocnica a po jej skončení sa postupne vytvárali podmienky pre jej ďalší rozvoj. Vyučovanie sa tu opäť začalo až 10. októbra 1945, keďže budova bola po vojne zničená a poškodená.

HUMENNÉ. Vystriedalo sa tu 14 riaditeľov, pričom najdlhšie, až 20 rokov, jej šéfoval Ivan Jačanin (1965 – 1985), lavicami prešli tisícky žiakov, poskytla prácu a zázemie stovkám učiteľov a nepedagogických pracovníkov.

V školskom roku 2011/2012 ju kompletne opravili zvnútra aj zvonku.

V tomto školskom roku ju navštevuje 653 žiakov, na 1. stupni v 12, na 2. stupni v 15 triedach.

Dnes má škola 64 zamestnancov, z toho pedagogických 53, učí sa v 27 triedach a 10 odborných učebniach.

Riaditeľ školy je Jozef Šalata, zástupkyne sú Iveta Belejová a Helena Melníková.

V minulosti zápasila s nedostatkom priestoru

V povojnových rokoch sa často obmieňali obsah aj forma vyučovania, stúpala náročnosť požiadaviek na školu.

Škola zápasila aj s priestorovými problémami. Pred začiatkom školského roku 1966/67 sa rozdelila. Vznikla ďalšia Základná deväťročná škola na Kukorelliho ulici.

Priestorové problémy sa začali riešiť prístavbou dvanástich tried, ktoré vybudovali od 5. januára do 1. septembra 1968.

V školskom roku 1969/70 sa klasická škola zmenila na školu s rozšíreným vyučovaním cudzích jazykov a vytvorili sa podmienky pre nadaných a talentovaných žiakov. S priestorovými problémami však zápasila naďalej, tak bolo zavedené dvojzmenné vyučovanie a na prácu sa využívali aj drevené baraky.

Problémy sa zmiernili až v školskom roku 1981/82, do užívania odovzdali druhú prístavbu s deviatimi učebňami.

Dôležitý míľnik bol dátum 27. 5. 1988, keď ministerstvo školstva udelilo škole čestný názov Základná škola Jána Švermu.

V súčasnosti sa vyučuje v troch budovách v jednozmennej prevádzke.

Bývalí Švermováci spomínajú

„Vyučovanie vtedy prebiehalo len v starej budove. Na mieste novej budovy bolo školské ihrisko. Na mieste terajšieho ihriska stáli drevené baraky, v ktorých bola detská družina. Pre mňa ako dieťa bola nepochopiteľná rýchlosť výstavby novej budovy. V roku 1965 sme sa ešte korčuľovali na ihrisku a v roku 1968 sme už sedeli v školských laviciach novej budovy na jeho mieste. V tom istom roku sme dostali nový klavír. Veľmi sa mi páčil. Dnes stojí na chodbe oproti šatniam prvákov. Pri pohľade naň sa vraciam v spomienkach do čias svojho účinkovania na Švermovke,“ spomína Ján Dunaj, ktorému do školy chodili aj deti a vnučka.

Tri generácie Švermovákov

„Už môj otec, rodák z Porúbky, sem chodil naberať vedomosti a pripravovať sa na život. Jeho triedna učiteľka Mária Petrovajová ho cibrila v slovenskom jazyku. Možno aj preto sa neskôr rozhodol dať práve na Švermovku svoje deti. Aj ja si s odstupom času uvedomujem, že urobil správne rozhodnutie. Od prvého po štvrtý ročník ma viedla pani učiteľka Serbáková, prísna, ale oplatilo sa. Ďakujem za seba, za otca a za moje deti, ktoré sú tiež Švermováci.“ vyznáva sa Antónia Fedáková.

Moderovať začala na besiedke

Martina Karasová, redaktorka TV JOJ, si na školu zaspomínala takto: „Nemôžem zabudnúť na triednu Annu Tokošovú. Nielenže nás brala na výlety po celom Slovensku, ale aj učila celých päť rokov slovenčinu. Na druhom stupni školy som intenzívne písala básničky. Keď sme mali písať školskú slohovú prácu, dovolila mi ju napísať vo forme poézie. Ďakujem aj za túto slobodu pri tvorbe. A ďakujem aj za moju prvú „moderovačku“ v živote, keď som mohla uvádzať Vianočné besiedky.“

Ako piatak objavil čaro chémie

„Prvé kapitoly v mojom profesionálnom príbehu napísal jednoznačne doktor Typčuk, ktorý ma už ako piataka bez veľkých okolkov prijal medzi siedmakov a ôsmakov na chemických praktikách. V bielom plášti, na ktorom som musel mať vyhrnuté rukávy, keďže veľkosti na piatakov sa zrejme nevyrábali. Ako dieťa som nedokázal dostatočne oceniť jeho pedagogickú genialitu, objem vedomostí, ktoré nám odovzdal a vzťah k chémii ako k čomusi úplne samozrejmému. Kým na gymnáziu som iba mierne nechápal, ako sú niektorým spolužiakom nejasné mnohé chemické samozrejmosti, na farmaceutickej fakulte som si v druhom ročníku na analytickej chémii plne uvedomil, že to, čo sa moji spolužiaci krvopotne snažia naučiť, ja už dávno viem a mám to podrobne zachytené v siedmackych zošitoch,“ zaspomínal si Ondrej Sukeľ, prezident Slovenskej lekárnickej komory a Člen Vedeckej rady Univerzity veterinárskeho lekárstva a farmácie v Košiciach.

V knihe sa nájdu všetci

Škola k výročiu vydala knihu, ktorá mapuje jej históriu.

„Mnohí, listujúc v tejto knižke, sa v nej nájdu. Možno na fotografii, možno v dokumentovanom dianí v škole počas jej osemdesiatročnej histórie,“ povedal riaditeľ Jozef Šalata.

Knihu uviedol do života pred pár dňami Marián Čekovský, ktorý školu navštevoval v 1. – 4. ročníku.

Na akadémii predviedli históriu

V piatok predpoludním pre žiakov a popoludní repete pre vzácnych hostí, predstaviteľov samosprávy, rodičov, bývalých absolventov i zamestnancov pripravili súčasní žiaci darček v podobe slávnostnej akadémie.

Počas takmer 120–minútového programu previedli divákov jednotlivými obdobiami v histórii školy, čím si veselo i vážne, ale hlavne nevtieravo a hravo pripomenuli pohnuté časy jej minulosti.

Učiteľky Mária Onderišinová a Anna Dobrovoľná prelúskali kroniky a v duchu toho, čo v nich našli, od februára začali spolu s ďalšími kolegami a asi 150 žiakmi pripravovať tento ucelený program, v ktorom nechýbali dobové uniformy, ale aj vlastnoručne vyrobené kostýmy.

Jeho súčasťou boli aj dva krátke filmy, jeden z roku 1988 a druhý mapujúci nedávnu veľkú rekonštrukciu školy.

Poznámka

Dnes je taká móda, že všetko, čo bolo kedysi, treba zatratiť, zabudnúť na to, nespomínať a dúfať, že sa na to prirodzene zabudne. A tak sa tvárime, že isté dlhé desaťročia zviechania sa našej spoločnosti, budovania, učenia sa novým veciam, spoznávania, jednoducho neboli.

A pritom, koľkí sme pred 1989. rokom už dávno ochutnávali vône života, pracovali, zakladali si rodiny, alebo len chodili do školy. Niektorí aj na humenskú Švermovku a práve ona pred pár dňami oslávila svoje úctyhodné 80. narodeniny.

Na jednej strane už životom unavená, ale skúsenosťami a múdrosťou bohatá starenka, na druhej vždy svieža deva, ktorej jej žiaci jednoducho nedovolia zostarnúť. Práve jej učitelia a žiaci dali slávnostnou akadémiou všetkým nám lekciu z toho, ako sa múdri a vzdelaní ľudia majú stavať k svojej histórii.

V programe pripravenom súčasnými učiteľmi a žiakmi citlivo prepojili jednotlivé obdobia školy, pričom neobišli žiadny z dôležitým medzníkov, ktorými kedysi prešla.

Nechýbali vojaci, pionieri, Jurij Gagarin, Filmárik a Filmuška, spievala sa Kaťuša, cvičila spartakiáda. V hľadisku i na javisku vládla taká fantastická a nenútená atmosféra, že ruky samy tlieskali, ústa si pospevovali notoricky známe melódie, nohy podupkávali.

A i keď išlo o slávnostnú akadémiu, kde každý chcel, aby to dopadlo čo najlepšie a chýb bolo čo najmenej, márne by ste hľadali nervózne učiteľky hromžiace na svoje deti, alebo strémovaných účinkujúcich drobcov. Nič také tu nebolo. Len veselý smiech a dobrá nálada.

Keď som sa opýtala pani učiteľky, ktorá mala na svojich pleciach scenár a réžiu, ako to dosiahli, odpovedala bez zaváhania.

„Oni to berú ako hru. Bavia sa pritom, zabávajú. Viete, koľko sme sa pri nácvikoch nasmiali?“

Bez zbytočných rečí a prehnaného pátosu, na chvíľu mi prišlo naozaj ľúto, že som nikdy nebola súčasťou tejto veľkej, dnes už viem, že aj múdrej švermováckej rodiny, ktorá nezabúda, že dnešok sa dá stavať len vďaka včerajšku a že každé obdobie vývoja našej spoločnosti malo pre dnešnú i tie ďalšie generácie svoj význam, ktorý je dobré občas si pripomenúť.

Miroslava Masicová

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy zo severného Zemplína nájdete na Korzári Horný Zemplín