Klamú seba samých i jeden druhého, jedno hovoria, druhé robia, nechajú sa dobrovoľne okrádať a balamutiť mocnými a ešte im za to ďakujú, ba čo viac, obdivne im tlieskajú a volia ich. Čím väčší klamár a špekulant, tým lepší volebný výsledok.

Kikirik neraz dobromyseľne pripomínal Pištovi, aby prestal ohýbať chrbát pred Vysokým, aby sa narovnal a zachoval si ľudskú dôstojnosť. Pišta iba zakaždým zavrtel hlavou a zhlboka si vzdychol: „Nedá sa, kamarát, nedá. Hlavou múr neprerazíš, proti moci nič nezmôžeš...“

Kikirik chodil po dvore s vysoko zdvihnutou hlavou, mohutný červený hrebeň jej dodával na kráse a vážnosti.

Užíval si vlastnú moc zvoleného, neohrozeného vládcu dvora. Dal jasné, nekompromisné pokyny hrabavej hydine, kde ešte sa dá celkom dobre nahrabať si a prijal hovorcu Holokrka s informáciami o záležitostiach opozičného charakteru.

„Gunár Chocholuš a káčer Modré pierko chystajú petíciu k Pištovi. Chcú v nej vyjadriť nespokojnosť s podmienkami pre život ich kŕdľov.“

„Nepovedz!“ zareagoval namrzene Kikirik, lebo opozičníkov z duše nenávidel a opovrhoval nimi. „A čo im vlastne chýba ku šťastiu?“

Holokrk naberal chvíľu odvahu, aby vládcovi povedal holú pravdu: „Vieš, drahý vládca, ani neviem, ako začať.“

„Len smelo, smelo,“ povzbudzoval starší kohút mladšieho.

„Nuž, takto. V záhlaví petície sa uvádza, že hydina z hladových kútov dvora trpí podvýživou a neznesiteľnými podmienkami pre život.“

„A potom?“

„Najviac trpia ich nešťastné deti, ktoré sú vyhladované, vychudnuté, ošarpané...“

„Toto píšu?“ zostal zarazený informáciou Kikirik.

„Toto, a ešte je tam dodatok, že ak Pišta nezjedná nápravu, obrátia sa so sťažnosťou na pána Vysokého...“

o týchto slovách oblial Kikirika studený pot. Zlé správy mu priniesol Holokrk z opozičného tábora, veru zlé.

Bol sobotný večer, obec sa kúpala v lúčoch nad horizont skloneného slnka a v ľudových melódiách z miestneho rozhlasu. V poslednom príhovore k občanom zmenil starosta rétoriku, už nevyzýval zmierlivo občanov k účasti na juniálese, už hovoril o povinnosti zúčastniť sa, čo bude aj zaznamenávané v obecnej evidencii.

Kikirik zahodil zlé správy o petícii opozičníkov za chvost a sústredil sa na novú skúsenosť z ľudskej ríše.

Zvedavo sa pozeral spoza brány na lampiónový sprievod žiačikov z miestnej základnej a materskej školy.

„Nech žije! Sláva mu!“ vrieskali naradované deti na celú ulicu.

Kikirik vedel, komu tie oslavné pokriky patria. Práve teraz dospel k rozhodnutiu, že sa na zajtrajšom juniálese stoj čo stoj zúčastní.

Autor: Janko Meričko

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy zo severného Zemplína nájdete na Korzári Horný Zemplín