Profesor PhDr. JÚLIUS GAJDOŠ, PhD. sa narodil v Humennom a 23 rokov bolo jeho domovom. Dnes sa tu vracia len pri významných udalostiach, ale vždy rád. Vyštudoval Liečebnú pedagogiku v Bratislave a divadelnú a rozhlasovú dramaturgiu v Prahe. Pracoval ako psychoterapeut v niekoľkých psychiatrických zariadeniach, neskôr ako dramaturg v Československom rozhlase v Bratislave. Od roku 1993 žije v Českej republike, v súčasnosti v Prahe, kde vyučuje a prednáša na vysokých umeleckých školách. Napísal niekoľko divadelných a rozhlasových hier a pravidelne publikuje odborné štúdie o umení. Len 19. mája svoj nový román Vyslanci Brna, alebo paradoxná povaha vzdoru, pokrstil v Prahe a už o pár dní neskôr úryvky z neho predčítal na rodnej hrude Humenčanom.

Kto je Július Gajdoš? Pre tých, čo vás nepoznajú, čo o vás nič nevedia?

To je veľmi ťažké sa takto charakterizovať. Buď by som sa udával, alebo vychvaľoval. V podstate som predovšetkým veľmi aktívny, snáď až hyper... Učím na vysokej škole a toto robím naozaj rád, pretože mám rád aktívnych a inteligentných študentov. Píšem a tiež to robím veľmi rád. A keď ma niekto naštve, tak som zlý. Taký som.

Ako dlho ste žili v Humennom?

Chodil som tu ešte na gymnázium, vtedajšiu SVŠ–ku (Strednú všeobecnovzdelávaciu školu – pozn. red.) , maturovali sme v 1969.

Aké Humenné nesiete v sebe svetom?

Pamätám si všetko. Vždy, keď som sa tu vracal za mamou, pozoroval som, ako sa to tu mení. Nepáči sa mi, ako kultúrny dom zasiahol do parku, ale v konečnom dôsledku sú tie zmeny pozitívne, Humenné je čím ďalej tým krajšie.

Ako často sa vraciate do svojho rodiska?

Pri významných udalostiach. Oslávil som tu u brata na dvore 60–ku, zajtra má on 70. narodeniny, tak som zase tu. No a potom na pohreby, keď zomierajú blízki.

Keď prichádzate, vraciate sa domov, alebo naopak, odtiaľ idete domov do Prahy?

Hovorí sa, že domov je tam, kde ti je dobre. Mne tu je dobre, ale už to nevnímam ako domov. Je to len také prechodné. Bývam tu u brata, takže som hosť a hosť je vždy nejaký votrelec, ktorý je dobrý alebo zlý. Ale mám tu kamarátov, spolužiakov, dokonca žije aj môj triedny, pán Sivčo a minulý rok sme sa aj stretli, po 45 rokoch od maturity. Takže, väzby na toto mesto sú stále.

Vy ste pôvodným povolaním psychoterapeut, neskôr ste si našli cestu k dramaturgii, teda k umeniu. Ako tieto dve veci spolu súvisia? Prečo?

Ja som pracoval v Psychiatrickej liečebni vo Veľkých Levároch, neskôr v Psychiatrickom sanatóriu v Dúbravke. Je to nádherné, ale veľmi náročné povolanie. Vyžaduje si veľmi veľa energie a tak som dospel k rozhodnutiu, že toto by som asi nechcel robiť celý život. Tak som začal diaľkovo študovať rozhlasovú a divadelnú dramaturgiu na DAMU v Prahe a postupne som prešiel do tejto sféry.

Ako tieto dve veci spolu súvisia?

Všetko so všetkým súvisí. Keď ste dramaturgom, dostávate autorské texty a keď rozumiete ľudskej psychike, je to dobré v každom zamestnaní.

Váš román nie je žiadne ľahké čítanie, vyžaduje pozorného a vnímavého čitateľa. Myslíte si, že ešte je takých dosť?

Dúfam, inak by som to nerobil. Prišiel som tu autom a cestou som počúval rádio. Neskutočne nezmyselné texty v tých popových piesňach ma znova presvedčili o tom, že u nás sa zarába na tom, čo je zlé, nie na tom, čo je dobré. Možno sa to časom obráti, pretože to je len také povrchné, aby vás to odpútalo od oveľa podstatnejších vecí. S tým však dlho nevydržíte. Keď človek chce byť trochu sám so sebou, musí si prečítať dobrú knihu, pozrieť dobrý film, vypočuť naozaj kvalitnú hudbu. Inak to nejde.

Doteraz ste písali odborné knihy a divadelné hry, kedy a prečo dozrel čas napísať román?

Človek, keď chce písať, musí veľa čítať a musí čítať aj cudzie veci. Ja čítam veľa a rád. Ale moje texty sa v divadlách veľmi nehrajú, zväčša sa hrajú v rozhlase, tak som si povedal, že skúsim niečo iné. Ten román je v tomto slobodnejší. Človek ho napíše a v prostredí, v ktorom sa ja pohybujem, nie je problém nájsť niekoho, kto ho vydá.

O čom sú Vyslanci Brna?

Je to o putovaní. Hlavná postava sa volá Prišelec, čo je z chorvátčiny ten, kto prichádza. My sme bývali viac ako 23 rokov v Devínskej Novej Vsi a to je chorvátska dedina. Tam nám hovorili prišelci, v češtine je to akoby naplavenina, ale mne to znelo aj ako príšera. My sme sa tam dostali asi ôsmi umelci, prerobili sme si baráky. Prišli sme ako tá naplavenina, prišelci, votrelci, preto aj hlavná postava môjho románu, Prišelec prechádza rôznymi prostrediami z Devínskej, cez Moravu, Brno, Olomouc, Plzeň až do Prahy.

Je to teda tak trochu aj váš príbeh?

Vždy sa píše o tom, čo človek zažije, počuje, čo sa mu sníva, až z toho vznikne fikcia.

Čo robíte, keď neučíte a nepíšete? Ako relaxujete?

Keď neučím a nepíšem, ideme na dovolenku. Obidvaja s mojou ženou učíme, takže iba v lete cez prázdniny si vieme nájsť čas, aby sme si trochu oddýchli a zrelaxovali. A počas roka? To ani nie je na nič čas, ale ak je, tak chodím na bicykel, bežkujem a občas si zahrám na gitare.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy zo severného Zemplína nájdete na Korzári Horný Zemplín