Milan Kuruc: O Indii som sníval od detstva

Humenčania ho poznajú ako riaditeľa Technických služieb. Málokto však vie, že je aj vášnivý fotograf a cestovateľ.

Humenčania ho poznajú ako riaditeľa Technických služieb. Málokto však vie, že Milan Kuruc je aj vášnivý fotograf a cestovateľ. Fotoaparát berie do ruky takmer denne, fotografuje všetko, čo život prinesie, ale v posledných týždňoch sa jeho archív rozrástol o zaujímavé obrázky. Len pred pár týždňami sa vrátil z Nepálu a Indie. Neskrýval nadšenie z cesty, z krajín, ľudí a ich mentality. Dnes, po ničivom zemetrasení, ktoré v Nepále pripravilo o život niekoľkotisíc ľudí a ďalším vzalo aj to málo, čo mali, dostávajú jeho spomienky trpkú príchuť.

Prečo práve India?

Sníval som o nej odmalička, ale až v tomto roku sa mi podarilo dostať sa tam. Som veľmi rád, že to vyšlo. Precestoval som už väčšinu Európy, z ázijských krajín Barmu, Malajziu, Turecko. O rok by som sa chcel ísť pozrieť do Vietnamu, Laosu, Kambodže.

Ste skôr turista alebo cestovateľ?

Radšej by som sa definoval ako cestovateľ. Letné dovolenky pri mori ma veľmi „neberú“. Len tak ležať na pláži, to nie je nič pre mňa. Preto, keď už ideme s manželkou k moru, po dvoch troch dňoch si požičiame auto alebo zarezervujeme fakultatívne výlety a vyrazíme spoznávať krajinu. Tú pravú krajinu, nie luxusné hotely, upravené pláže, ale krajinu a život obyčajných ľudí. Musím chodiť, vidieť a fotiť, vtedy ma to baví.

Ako sa našinec dostane do Indie? Ide do cestovky a kúpi si zájazd?

Je to málo zaujímavé, ale áno. Na túto cestu som sa pripravoval už dlhšie. Najprv som mal predstavu, že pôjdem sám, s batohom na chrbte. Ale keď som čítal diskusné fóra, rozprával sa s ľuďmi, nakoniec som usúdil, že až taký dobrodruh nie som a rozhodol som sa, že v skupine to bude predsa len bezpečnejšie. Najmenej isté by boli presuny v rámci krajiny vlakom alebo autobusom. Na tieto dopravné prostriedky je takmer nemožné získať cestovné lístky na počkanie. Na lístok na vlak niekedy čakáte aj týždeň a bez toho, aby ste si dopredu lístok rezervovali, nemáte šancu sa do vlaku dostať. A ja som nevedel, kedy a kde chcem byť. Využil som teda služby cestovnej kancelárie, s ktorou som už predtým bol v Barme a Malajzii. Zišla sa výborná partia ľudí, bolo nás 13 a dvaja sprievodcovia. Tri týždne ubehli ako voda. Videli sme naozaj neskutočné veci, vyskúšali si všetky možné dopravné prostriedky, išli sme vlakom, na slonoch, džípmi, v Nepále aj na raftoch.

Ako cesta prebiehala?

Leteli sme z Viedne do Dillí, hlavného mesta Indie a odtiaľ do Káthmandu, hlavného mesta Nepálu. Prešli sme časť Nepálu. Nepál je jedna z najchudobnejších a najmenej rozvinutých krajín sveta. Až polovica obyvateľstva žije pod hranicou chudoby, ale až hranica s Indiou nás naozaj šokovala drsnou realitou. Práve tam sme museli prejsť asi 500 metrov pešo na stanovište džípov. To bola čistá a pravá India.

Aká je čistá a pravá India v porovnaní s tým, čo ste mali naštudované a vysnívané?

Načítané som mal všeličo a aj som bol v podstate pripravený na všetko. Ale to, čo som videl v Sonauli, hraničnom meste medzi Nepálom a Indiou, predčilo všetko, čo som si myslel, že som schopný si predstaviť. Špina, hluk, obrovské množstvo chorých a chudobných, žobrákov. Mesto vás jednoducho pohltí a niet cesty späť, len dôjsť do cieľa. Z etického hľadiska som niektoré veci ani nefotil. Prišlo mi, že tie zábery by boli jednoducho z ľudského pohľadu nezverejniteľné, ba až nemorálne. Naozaj som tam foťák ani nevytiahol. To bolo asi najdlhších 500 metrov v mojom živote.