Každý z nás už v živote prečítal nejakú knihu, ale čítali ste už „živú knihu“? Žiaci Obchodnej akadémie a členovia Detskej organizácie Fénix pripravili takýto zážitok svojim spolužiakom už po štvrtýkrát.
HUMENNÉ. Osemnásťročná Kristína, ktorá zvíťazila nad rakovinou, dlhoročný učiteľ a milovník krásy slova Andrej Sivčo a rehoľná sestra Salezia.
Toto boli živé knihy, ktoré žiaci nielen čítali, ale sa aj pýtali a oni odpovedali na všetko, čo sa mladí ľudia chceli dozvedieť.
Živá knižnica má byť metódou odbúravania predsudkov a stereotypov, zoznamovania sa s novým pohľadom na veci okolo nás.
Mladí ľudia majú možnosť opýtať sa na konkrétne otázky a vypočuť si aj názor Živej knihy na svoju situáciu či životnú skúsenosť.
Živé knižnice fungujú presne tak ako klasická knižnica: čitatelia prídu a požičajú si knihu na limitovaný čas, v tomto prípade 20 minút.
Po prečítaní vrátia knihu späť do regála a keď chcú, môžu si požičať ďalšiu knihu.
Je tu však rozdiel. Knihy v Živej knižnici sú ľudské bytosti a spoločne so samotnými čitateľmi vstupujú do kontaktu cez osobný dialóg. Sú reprezentantmi skupín, najčastejšie sa konfrontujúcich s určitými predsudkami a stereotypmi.
Keď je pri vás rodina, dá sa to zvládnuť
Mala 13 rokov, keď začala strácať zrak. Vyšetrenia potvrdili rakovinu. Najbližší polrok prežila v nemocnici, na ožarovaní, chemoterapiách, vyšetreniach.
„Bála som sa, jasné, že to bol šok, ale potom som si zvykla a naučila sa s chorobou bojovať. Boli lepšie aj horšie chvíle,“ spomína dnes 18-ročná tretiačka Strednej odbornej školy obchodu a služieb, Kristína Mindáková na najhoršie obdobie svojho života.
„Lekárka na onkológii v Bratislave mi povedala, že majú 80–percentnú úspešnosť liečby tohto druhu rakoviny. To bola dobrá správa, ale keď tam potom ležíte a každý tretí deň pri vás zomrie dieťa, je to ťažké. Každá takáto smrť vás dá dole. Koľkokrát som si hovorila, že možno sa ráno už ani ja nezobudím, ale človek musí veriť, jednoducho musí a ja som verila,“ hovorí.
Kika je dnes po náročnej operácii a ďalšej onkologickej liečbe vyliečená, verí, že jej pomohol aj ľudový liečiteľ a i keď možnosť recidívy tu stále je, mladá žena sa na to snaží nemyslieť.
Svojho životného sna, stať sa učiteľkou, sa zo zdravotných dôvodov nateraz vzdala, ale životné plány má dnes práve pod vplyvom toho, čo prežila, oveľa šľachetnejšie.
„Chcem založiť Centrum pre nevidiacich. Miesto, kde by našli ľudia s poruchou zraku šancu realizovať sa, alebo kde by si mohli prísť pre radu, pomoc. Nič také v Humennom neexistuje. Videla som to v Prešove a odvtedy snívam o tom, že sa mi niečo podobné podarí aj tu,“ prezrádza Kika.
Robil som to z duše rád
„Nikto z nás sa nenarodí zlý. V každom z nás je veľa dobrého a je len na nás, koľko máme trpezlivosti a aké podmienky vytvoríme, aby sa ukázalo na povrch to dobré v človeku. A to je aj umenie učiteľa, umenie učiť,“ tvrdí Andrej Sivčo, bývalý učiteľ slovenčiny, dejepisu a filozofie.
Skúsený pedagóg dnešným mladým ľuďom život nezávidí. Za najväčší problém považuje nestabilitu rodiny.
Otvorene spomína na prípady, kedy rodičia pracovali v zahraničí a ich deti – stredoškoláci zostávali doma sami.
Často to deti nezvládnu, jednoducho sú priskoro hodení do rieky života, v ktorej ešte nevedia plávať. Ovplyvní to potom celý ich ďalší život, myslí si Andrej Sivčo.
Ďalším problémom doby je podľa neho enormná potreba „niekde patriť, zaradiť sa“, často aj za cenu potlačenia vlastnej identity a prispôsobenia sa okoliu. Mladý človek je potom schopný urobiť veci, ktoré by inak nikdy neurobil.
S dnešnou mládežou to však nevidí až tak dramaticky.
„Ešte stále sú žiaci, ktorí chcú vedieť. Ku mne chodia na doučovanie nie trojkári, ale jednotkári. Aj si v duchu hovorím, že načo je to tebe, veď ty už všetko vieš, ale oni jednoducho chcú vedieť ešte viac a to je fantastické,“ hovorí pedagóg, ktorý odučil 43 rokov na už neexistujúcej Strednej priemyselnej škole chemickej a potravinárskej.
Aj na zaslúženom odpočinku je stále aktívny. Píše články, prispieva do rozhlasu, srdcom je však stále učiteľ.
V Humennom sa jej žije dobre
Sestra Salezia, vlastným menom Veronika Polcová, je rodáčkou od Levíc. Tri roky pôsobí v Humennom, kde žije v rehoľnom spoločenstve, v byte jedného z humenských panelákov a na dvoch základných školách, Hrnčiarskej a Dargovských hrdinov, učí náboženstvo.
Pôvodne vyštudovaná ekonómka si katolícku teológiu urobila popri zamestnaní a svoj terajší život miluje.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy zo severného Zemplína nájdete na Korzári Horný Zemplín
