Brestovčanka Katarína Džujková profesionálne fotografuje už 22 rokov. Na štúdium fotografie v Košiciach sa dala preto, aby sa „remeslu” dostala pod kožu. Zaujíma ju v prvom rade portrét. „Každá tvár je originálna,” hovorí. Začínala vo fotografickom ateliéri, neskôr sa osamostatnila. „Panovalo tam viac názorov,“ vysvetľuje, prečo sa rozhodla „gazdovať“ na svojom. Jej ateliér je plný zaujímavých vecí: starodávnych kufrov, hračiek, písacích strojov, retro nábytku. Na vešiaku visí aj boa. Vraj medzi tínedžerkami pri fotografovaní letí. Aj fotografia podlieha módnym trendom, technika postupuje vpred míľovými krokmi, preto s ňou treba držať tempo, hovorí fotografka. Svoj prvý aparát doposiaľ opatruje v zásuvke.
Prečo ste sa pred rokmi rozhodli pre fotografovanie?
Fascinuje ma ľudská tvár. Každá tvár je originálna. Túžila som po tom zachytiť ju. V škole v Košiciach sme sa najprv učili portrét nakresliť, až potom fotografovať. Teraz sa venujem hlavne portrétovej fotografii.
Pracovať ste začali pred vyše dvoma desaťročiami v ateliéri u súkromníka.
Vtedy bolo všetko iné. Analóg namiesto digitálu, v ateliéri nás bolo spočiatku šesť, existovala deľba práce, jedna pracovníčka fotografovala, druhá vyvolávala, tretia kolegyňa retušovala. Všetky sme ovládali jednotlivé postupy, ale výsledné dielo bolo „kolektívne“.
Pred vyše piatimi rokmi ste sa osamostatnili. Prečo? Neobávali ste sa vyššieho rizika?
Keď je človek sám, môže smelo rozvíjať vlastné nápady. Nemusí sa nikomu podriaďovať, ustupovať a robiť kompromisy. V ateliéri panovalo viac názorov. Každý mal svoju vlastnú predstavu. Teraz som za všetko zodpovedná iba ja sama, za svoje rozhodnutia, za výsledky svojej práce. Je to náročnejšie a zodpovednejšie, ale dáva mi to pocit slobody a voľnosti. Prácu si musím naplánovať, musím byť disciplinovaná a náročná voči sebe. Potom to ide.
Ťažisko vašej práce tvoria portréty detí. Je práca s nimi náročná?
Deti fotografujem od mesiaca veku. Väčšina rodičov si želá aranžovanú fotografiu: dieťatko leží či sedí v košíku, kufri, v rukách drží hračku, naokolo sú rôzne rekvizity. Vyžaduje si to veľa trpezlivosti a komunikácie. Stále mám na stole cukríky a rôzne sladkosti. Niekedy fotografovanie trvá pár minút, inokedy aj vyše hodiny. Najľahšie to ide, keď sú deti na fotografovanie pripravené z domu a tešia sa naň. Vtedy výborne spolupracujú. Všetkým ale musím vysvetliť o čo pôjde a všetko vopred ukázať. Je dôležité, aby sa deti skamarátili so mnou a s prostredím.
Kto sa ešte dnes dáva fotografovať v ateliéri?
Dievčatá tínedžerky - priateľky, zaľúbené dvojice, rodičia s deťmi, starí rodičia s vnúčatami a samozrejme mladomanželia.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy zo severného Zemplína nájdete na Korzári Horný Zemplín
