Protireformné verejné protesty gunára Chocholuša, káčera Modré pierko a ich ťapkavej suity sa sebavedomého kohúta Kikirika vnútorne dotkli, ale navonok zostal pokojný a naďalej z hnojiska uvážlivo koordinoval počiny jemu naklonenej hrabavej hydiny.
Keď k poludniu sliepky a morky zaliezli niesť vajíčka pre Pištove životné potreby, trochu si zdriemol. Nie nadlho.
Spod krivej hrušky, kde bolo staré koryto s vodou, sa ozvalo srdcervúce volanie o pomoc mladého kohúta Holokrka. To kŕdeľ husí ho odtiaľ hnal, keď si išiel ovlažiť zobák.
Po tomto incidente Kikirik pochopil, že v reforme pomerov na dvore musí pokračovať razantnejšie.
Hneď popoludní predniesol z hnojiska početným zástupom správu o stave dvora, v ktorej poukázal na porušovanie práv a slobôd niektorých skupín a jednotlivcov opozičnou zberbou, čím zjavne narážal na správanie sa husí voči smädnému Holokrkovi.
Uviedol, že gunár a káčer síce pri proteste využili svoje demokratické právo na kritiku vládcu, ale zároveň sa dopustili kriminálnych činov osočovania a verbálneho útoku na verejne činného predstaviteľa dvora, a preto musia znášať dôsledky.
Dôrazne odporučil vodnej hydine, aby si v rámci samosprávy urobila poriadok vo vlastných kŕdľoch a rešpektovala celodvorné nariadenia a pravidlá spolunažívania.
V ďalšej časti jeho dlhého prejavu, pri ktorom aj dotieravé muchy (tie mediálne mrchy!) prestali bzučať, oznámil, že reforma sa na dvore musí bezodkladne uskutočniť, a to aj v tom prípade, že pre viacerých (párkrát spomenul, že pre mnohých – pozn. autora) bude bolestivá.
„Žiadna reforma sa nezaobíde bez menších či väčších boľačiek alebo útrap,“ zakončil kohút víťazoslávnu reč a mocne sa vypäl.
Potom si sedemkrát radostne zaspieval.
Bolo už zrejmé, že Kikirik definitívne ovládol pomery na dvore.
Ešte toho večera presvedčil Pištu, že koryto s vodou pre husi treba premiestniť na samý koniec dvora do ľavého kúta pod starý orech a smaltovanú vaňu s vodou pre kačky do pravého zadného rohu pod práchnivú čerešňu.
Pišta poslušne spravil, čo mu Kikirik–reformátor nakázal. Bol rád, že kohút nesklamal jeho dôveru a robí na dvore poriadok. Že až ho dokončí, bude môcť starej Kvargľovej vmietnuť do očí: „Hľa, aký som schopný človek. Môj dvor je teraz výkladnou skriňou našej obce...“
Na druhé ráno, hneď po pšeničných raňajkách, kohút zavelil, aby sa húsky nasťahovali k svojej vode a kačky tiež k svojej. Čo mali chudery robiť, keď voda bola ich celodenný život. Poslúchli a pokorne sa išli čľapkať. Iba Chocholuš a Modré pierko akoby príkaz nepočuli. Zostali pod krivou hruškou.
Kohút-vodca vedel, že reformný proces nebude prebiehať hladko...
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy zo severného Zemplína nájdete na Korzári Horný Zemplín
