Anna Šimkuličová je novinárka s dušou umelca, umelkyňa so srdcom novinárky. Priznáva, že trpí syndrómom „veľkej rodiny“. Humenčania sú podľa nej skvelí ľudia, svoju trinástu komnatu našla v umení. Pod jej koláže by sa pokojne podpísal majster Tibor Bártfay. Verí, že „veľké životné výzvy môžeme zvládnuť, alebo pred nimi utiecť. Dnes už utekať je neskoro, i keď nič nie je isté a vždy možno začať znova.“ Bývalá novinárka a momentálne aj jubilantka Anna Šimkuličová v poslednom období častejšie používa maliarsky štetec ako pero. Súvisí to s jej záľubou, ktorej prepadla síce až v posledných desiatich rokoch, ale zárodky talentu v nej určite driemali už dávno. „Som najmladšia z piatich dcér mojich rodičov. Mala som v živote šťastie, že som bola aj trochu rozmaznávaná a zároveň som mala „štyri mamy“, pretože moje sestry boli odo mňa oveľa staršie. To do značnej miery ovplyvnilo môj život tým, že potrebujem žiť v spoločnosti, som otvorená a hľadám možnosť byť čo najviac medzi ľuďmi,“ hovorí.
Humenčania vás majú radi, i keď nie ste Humenčanka. Vnímate to rovnako?
Dosť dlho som ani nevedela, kde Humenné leží a keď som sa tu pred 25 rokmi vydala, prichádzala som s obavami, či v zrelom veku nájdem svoj okruh priateľov, s ktorými sa budem cítiť dobre. Tam, kde som to očakávala, som podporu nenašla. Ale našla som ju inde. Všetci sme umelci. Každý z nás si maľuje obraz svojho života. A ja som veľmi vďačná, že moji priatelia v Humennom mi dovolili vstúpiť do obrazu ich života a nechali mi v ňom priestor. Bez nich by som nič nedokázala, ďakujem za ich podporu. V Humennom žijem 25 rokov a keby ma vtedy medzi seba neprijali a nenašla by som v nich oporu, priateľstvo, pomoc, môj život by sa možno uberal úplne iným smerom. Vo všetkých sférach svojho života som vždy pociťovala ich lásku a spriaznenosť. Zo srdca im za to ďakujem. Dnes sa angažujem v rôznych spoločnostiach, spolkoch, organizáciách a za každú príležitosť som životu vďačná, pretože každá ma nesmierne obohacuje.
Akí ľudia sú podľa vás Humenčania?
Vynikajúci. Prekvapilo ma niečo, čo sa vo veľkých mestách nestáva, ale tu to funguje úplne prirodzene, že sa tu ľudia snažia identifikovať. Hneď sa pýtali, vy ste manželka Mariána Šimkuliča, alebo vy ste z tej a tej rodiny? To vás aj zaväzuje, aby ste ich nesklamali a zároveň motivuje k tomu, aby ste sa stali osobnosťou, aby ste boli samým sebou, nielen niekým, kto patrí k niekomu. A aby ste išli vlastnou cestou.
Roky ste pracovali s manželom. Jedna redakcia, jedna kancelária, jeden byt, jedna posteľ, jeden stôl. Bola to výhoda, alebo skôr nie?
Môj manžel mi počas celého nášho spoločného života dával dosť priestoru, aby som sa mohla aj osobnostne realizovať, aby som robila nielen to, čo som musela robiť, ale aby som mala dostatok času na to, čo som chcela, čo ma bavilo, pri čom som pookriala, z čoho som mala potešenie. Novinárčina sa v našom prípade nedala oddeliť od súkromia, a tak som akosi prirodzene hľadala trinástu komnatu, ktorá by bola len moja. Našla som ju v maľovaní.
Je to teda spôsob, ako byť sama sebou a byť chvíľu sama?
Musíte mať svoj priestor, kde sa nemusíte nikomu prispôsobovať. Krásne to raz povedal môj manžel a zároveň aj môj šéfredaktor: To, čo ma v žurnalistike zväzuje, v umení mi dáva krídla.
Prečo práve umenie? Trinástou komnatou mohlo byť čokoľvek: turistika, šport, hudba...
Manžel sa roky venoval vysokohorskej turistike, ale mňa to neoslovilo. Pochádzam z nížiny, mám rada vysoké nebo, lesy sú pre mňa veľmi stiesňujúce. K jednej z mojich prvých krajiniek s takýmto vysokým nebom môj učiteľ Andrej Smolák pripomenul, že na horizonte by mali byť aspoň obrysy hôr. Oponovala som, že u nás sú nedozerné polia, žiadne hory nevidieť. Dnes už na mojich obrázkoch je len maličké nebo, hory sú takmer až po vrch obrazu. Na prechádzky do lesa, i keď manžel rád chodí na huby, nemám ani čas, ani kondíciu. A už sa ozývajú nejaké zdravotné problémy. Ale umenie som vždy milovala. Veľmi dobre som sa cítila v Galérii Andreja Smoláka v Snine a medzi umelcami. Cítila som, že toto je môj priestor. V Snine som zažila možno najsilnejšie umelecké zážitky, pretože bratia galeristi dokázali priniesť tu na východ naozaj svetové umenie a osobnosti. Otvorenosť a priateľské vzťahy s Andrejom Smolákom ma priviedli na túto cestu.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy zo severného Zemplína nájdete na Korzári Horný Zemplín
