Na Oblastnej konferencii Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov sa v Humennom po takmer troch rokoch opäť zišli členovia zväzu z Humenského i Sninského okresu. Mnohí si prevzali vyznamenania a ocenenia za zásluhy v národnom boji za oslobodenie a proti fašizmu.

HUMENNÉ. Ocenili aj dlhoročných aktívnych pracovníkov za zväzovú činnosť.

Priami účastníci odboja Rozália Bálintová, Mária Poláková a Ján Kormucik si prišli prevziať ocenenie osobne.

Ján Kormucik z Kamenice nad Cirochou v 43. roku ako dvadsaťjedenročný chlapec narukoval k piatemu pešiemu pluku.

Bojoval pod Strečnom, kde stratil najlepšieho kamaráta. Ako príslušník Československého armádneho zboru prešiel so svojou jednotkou v plnej zbroji pešo zo Sniny až do Prahy.

Ako člen čestnej čatovej stráže prezidenta Beneša stál pri položení základného kameňa vojnou zničených obcí Lidice a Ležáky. Jeho spomienky na vojnové udalosti neskôr zapísal syn Ján.

Smer Praha!

Počas povstania bojoval Ján Kormucik pri obrane Strečnianskej úžiny. Po jeho potlačení sa cez Červený kríž dostal do rodnej obce. Tam sa začala posledná kapitola jeho vojnovej odysey.

V novembri 44. roku po príchode Červenej armády do dediny sa mladý Ján prihlásil do Československého armádneho zboru. Zaradili ho ako inštruktora do výcvikového strediska v Snine. Novovycvičení vojaci dopĺňali front v Liptovskom Mikuláši.

„Po prelome frontu nás pridelili na bojový úsek Strečno – Polom. Ťažký a nepriechodný terén si vyžiadal veľa obetí na oboch stranách. Tu padol aj môj najlepší kamarát z vojny Štefan Vrábeľ. Pochovali ho v Priekope,“ načiera do spomienok.

Za účasť na bojových operáciách pri Strečne vyznamenali pána Kormucika Vojnovým krížom II. triedy.

„Rozkaz znel – postupovať dopredu, smer Praha! Vo februári 45. roku bolo mimoriadne škaredé počasie. Pochodovali sme v zime, mraze, deň i noc. O osobnej hygiene nebolo ani reči. Spodnú bielizeň, ktorú sme nafasovali v Snine, sme vymenili za novú až v Prahe. Boli sme unavení, špinaví, zarastení, zavšivavení a hladní. Vojaci driemali počas pochodu a keď náhodou niektorý padol na zem od únavy, celé družstvo sa zosypalo za ním. Strava bola mizerná. Jediné, čím nás sovieti zásobovali pravidelne, bol povinný prídel vodky,“ hovorí.

V prezidentovej stráži

O bezpodmienečnej kapitulácii Nemecka sa pán Kormucik dozvedel na Morave pri Holešove.

„Pochodovali sme s malými prestávkami nepretržite deň a noc, aby sme stihli dôjsť do Prahy na slávnostné defilé víťazných armád. V Prahe ma spolu s ďalšími asi tridsiatimi vojakmi vybrali do Čestnej čatovej stráže prezidenta Beneša. Nasledovali sme ho v parádnych uniformách v aute po vypálených obciach Lidice a Ležáky, kde položil základný kameň. Vy ste hrdinovia, lebo ste ukončili vojnu, tak nás prezident vítal,“ dodáva pán Kormucik.

Bombardovanie na hruške

Humenčanka Mária Šľachtová, rodáčka z Čertižného, prevzala z rúk predsedu SZPB Pavla Sečkára medailu Milana Rastislava Štefánika druhého stupňa za účasť v odboji a dlhoročnú aktívnu účasť vo zväze pri príležitosti svojho životného jubilea.

Hoci bola Mária Šľachtová na sklonku vojny štrnásťročné dievča, na vojnové udalosti sa veľmi dobre pamätá. Živé, hoci bolestné, spomienky má natrvalo uložené v mysli i srdci.

Na povrch sa dostali vďaka stretnutiu s novinárkou a spisovateľkou Magdalénou Lavrincovou, ktorá pripravovala a neskôr aj vydala knihu spomienok ľudí o vojne pod názvom Život zrodený zo smrti.

„Ja som prežila bombardovanie za vojny na hruške, povedala som jej pri stretnutí,“ spomína pani Šľachtová. A to rozhodlo, že jedna kapitola v knihe patrí práve jej rozprávaniu.

„Musím sa vrátiť o 71 rokov späť. Mala som 14, bola som žiačka meštianskej školy v Medzilaborciach. Vedeli sme, že je vojna, ale ako deti sme si to veľmi neuvedomovali. Vtedy nebolo rozhlasu, po dedine chodil bubeník a oznamoval, že sa musíme pripraviť na príchod frontu. Večer sme nesmeli vychádzať, v noci svietiť. Bolo treba v blízkosti domu vykopať bunker a doň sa schovať počas náletu. Bol 21. september 1944. Podľa juliánskeho kalendára sviatok Panny Márie. Keď sme sa vrátili z cerkvi, začali nám nad hlavou lietať lietadlá. Schovali sme sa do bunkra. Po čase suseda hovorí, nože, Marka, vyskoč na hrušku a natrhaj nám hrušiek. Budeme si zajedať, pokým tu budeme sedieť. Vyliezla som na neďalekú hrušku, na samý vrch. Naraz priletelo jedno lietadlo, druhé, tretie. Asi dvesto metrov odo mňa vybuchla bomba. O chvíľu horela celá dedina. Všade krik, rev, plno ranených, všetko bolo v plameňoch. Otec zapriahol koňa do voza, priviazal o voz dve kravy, naložili sme periny a išli do lesa. Ešte v ten deň prišli červenoarmejci. Vítali sme ich, dali sme im chlieb. Mysleli sme si, že sa o dva dni vrátime domov. Nakoniec sme v lese prežili vyše dva mesiace. Nadránom chodili chlapi na najbližšie pole vykopávať zemiaky, aby sme mali čo jesť. V lese sme zostali, až kým nenapadal sneh. Bola ukrutná zima. Zľutovali sa nad nami ruskí vojaci a rozdávali nám chlieb. Bochníček pre jednu osobu na týždeň. Spomínam si na 9. máj. Bol krásny slnečný deň. Zvonili zvony, bubeník oznamoval, že sa skončila vojna. To bolo radosti! Okolo nás prešiel voz. Viezli na ňom šestnásťročného chlapca, ktorý stúpil na mínu a zahynul. Konca vojny sa nedožil. Taká krutá bola vojna ...,“ zaspomínala si.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy zo severného Zemplína nájdete na Korzári Horný Zemplín