Podujatie zorganizoval už po piaty raz Klub vojenskej histórie (KVH) Beskydy. Tento raz si udalosti spred sto rokov pripomenuli na vrchu Skura v Hostoviciach. Do pochodu sa zapojili aj sympatizanti spriatelenej oravskej sekcie klubu.

HUMENNÉ/HOSTOVICE. Z Oravy sa na východ priviezli autobusom v predvečer pochodu, aby si uctili pamiatku svojich predkov, ktorí bojovali na severovýchode dnešného Slovenska.

„Zaujímavosť je, že v tomto priestore bojoval aj 71. peší pluk, ktorého odvodová oblasť bola v Trenčíne. Znamená to, že mnoho vašich rodákov bojovalo a zahynulo v karpatských horách,“ privítal predseda klubu Martin Drobňák hostí z Oravy.

Oravčania narukovali do 71. pešieho a 15. honvédskeho pluku.

„V archívnych materiáloch sa nám podarilo zistiť, že v tejto oblasti, poľskú stranu nevynímajúc, padlo 29 našich rodákov. Na humenskom cintoríne sme našli dve mená. Aj preto sme sa rozhodli položením vencov vzdať hold všetkým padlým vojakom z Oravy,“ povedal Jozef Krupa z oravskej sekcie KVH Beskydy, spoluorganizátor MAS Orava.

Podobné podujatie absolvovali v minulom roku v Jangrode pri Krakove, kde na miestnom cintoríne našli 50 Oravčanov.

„Sú to málo známe skutočnosti. Robíme výskumy postupne. Našli sme aj významných Slovákov, ktorí v týchto miestach padli. Napríklad podporučík Kállay, ktorý dostal in memoriam vyznamenanie od cisára za statočnosť. Veríme, že sa nám v Haliči podarí vybudovať mohylu slovenským vojakom, ktorí tam zahynuli,“ dodal.

Krupa: Budeme východniarom pomáhať

V oravskej „delegácii“ nechýbali starostovia obcí i gymnazisti z Dolného Kubína. „Nemáme medzi nami priamych potomkov padlých. Nikto tu však nie je náhodou. Každý účastník mal niekoho z rodiny, kto v zákopoch prvej svetovej vojny bol. Pri štatistických výpočtoch to tak vychádza,“ zdôraznil Krupa.

„Nedávno sme našli zaujímavosť o študentoch Morhistoch. Dvaja z nich pochádzali z Oravy. Jeden študoval v Banskej Bystrici. V roku 1916 istý slovenský architekt oslovil miestneho grófa Radvanského, príbuzného Istvána Tiszu, aby sa u cisára prihovoril za Slovákov, aby dostali viac práv. Vtedy veľa Slovákov zahynulo na vojnových bojiskách. On mu po nemecky odpovedal, že Slováci sú dobrí len ako potrava pre kanóny. Ak sa nebudeme zaujímať o svojich predkov, budú jeho slová pravdivé. Preto sme tu. Nemôžu sa o hraby našich dedov starať len východniari. Budeme im chodiť pomáhať,“ dodal Krupa.

Starosta Oravského Podzámku Jozef Záhora odovzdal humenskému KVH Beskydy symbolický šek na 200 eur na podporu činnosti.

Oravčania okrem vencov prišli na cintorín aj s kňazom Ľubomírom Hajdučíkom a fujaristom Gustávom Socháňom v oravskom kroji.

Pripojili sa k nemu domáci Hačure a pietny akt vyvrcholil spoločným spevom piesne Na Kráľovej holi.

V sobotu účastníci pochodu prešli od obecného úradu v Hostoviciach na vrch Skura, kde prebiehala počas prvej svetovej vojny intenzívna bojová činnosť.

Tam aj späť mali v nohách vyše 15 kilometrov a v teréne prekonali približne 450 výškových metrov. Oravčania zašli aj do krypty v Osadnom.

Poznámka

O hrdosti

V mladosti som pocity národnej hrdosti zažívala v cudzine tak trochu neoprávnene. V Bulharsku mali Čechov vo veľkej úcte. Darmo som vysvetľovala, že hoci pochádzam z Československa, Češka nie som. O Slovákoch nechyrovali. Vraj je to jedno. Čech – Slovák, jeden štát: komu na tom záleží?

A tak som sa zmierila s „našou“ národnou povahou, ktorú skrze dobrého vojaka Švejka obdivovali moji bulharskí priatelia. V revolučných „zamatových“ rokoch som si na vetrovku hrdo pripla trikolóru a nad posteľ zavesila plagát Václava Havla s jeho okrídlenou vetou o pravde a láske. Bola v češtine. Ako inak. Československo bola moja vlasť. Nebol dôvod nebyť na ňu hrdý.

Aj neskôr, po rozdelení, som si musela pomôcť Československom, keď som nechcela riskovať, že ma zaradia do Slovinska. Ale to bolo v krajinách, kde mi boli blízkou „rodinou“ všetci Slovania a všetky krajiny, v ktorých sa voda nazýva vodou a chlieb chlebom.

Dnes sme si doma vlastnými pánmi. Nechcem politizovať, kto a prečo je „väčší“ pán ako ostatní, len chcem povedať, že pocit národnej hrdosti a spolupatričnosti sa dá zažiť aj bez toho, aby ste vytiahli päty z domu.

V piatok prišli do Humenného Oravčania. Na vojnový cintorín z prvej svetovej vojny. Aj ich predkovia, rovnako ako chlapi z nášho regiónu, bojovali v karpatských horách, ďaleko od rodiska, do ktorého sa mnohí už nikdy nevrátili.

Túžbu spoznať osud svojich predkov, ale aj prepojiť oba vždy biedne a bohom zabudnuté regióny sa symbolicky podarilo naplniť spevom.

Hačure spievali mocnými hlasmi „po našom“, Oravčan v kroji a s fujarou zatiahol clivú oravskú. Pieseň Na Kráľovej holi už spievali všetci spoločne.

Slovensko je primalé na to, aby sa naše osudy veľmi líšili jeden od druhého. Môj pradedo z maminej strany zahynul v prvej svetovej vojne.

Moja babička, jeho dcéra, sa po skončení Učiteľského ústavu v Banskej Bystrici na sklonku 20. rokov minulého storočia vybrala na Oravu učiť bosé, neduživé deti.

Tamojší kraj sa na dlhé roky stal jej domovom. Tak, ako neskôr ten náš.

Jana Otrová

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy zo severného Zemplína nájdete na Korzári Horný Zemplín