Jasenovčan Ondrej Sukeľ sa vo svojich tridsiatich šiestich rokoch stal prezidentom Slovenskej lekárnickej komory. Prevádzkuje dve vlastné lekárne, externe prednáša na Univerzite veterinárskeho lekárstva a farmácie v Košiciach. Tvrdí, že človek, ktorý vojde do lekárne, je pacient s klientskymi právami. Je presvedčený o tom, že je dôležité nájsť v lekárni rovnováhu medzi biznisovým a odborným hľadiskom. „Odborné by malo zásadne prevyšovať,“ hovorí. „Stále treba hľadať cesty, ako veci meniť,“ dodáva.
Vždy ste chceli byť lekárnikom?
Nebolo mojím veľkým detským snom, že budem lekárnik. Nemal som rodinné lekárnické zázemie. Keď som sa na vysokej škole v treťom ročníku „rozkukal“, zistil som, že rodičia mnohých mojich spolužiakov pochádzajú z rodín, ktoré v minulosti vlastnili a prevádzkovali lekárne. Aj napriek socializmu lekárnictvo ostalo dedičným povolaním a stavovská hrdosť sa udržala. Už od základnej školy som bol chemicky orientovaný. Farmácia je komplexná veda. Kombinuje medicínske, chemické, biologické a najnovšie aj ekonomické vedy. Je to polyhistorický odbor. Starší kolegovia sa smiali, že farmaceutickú fakultu nazývajú vysoká všeobecnovzdelávacia škola. Zapáčila sa mi a už od druhého ročníka na gymnáziu som bol rozhodnutý, že pôjdem študovať farmáciu.
Študovali ste v prelomovom období 1996 – 2001. Aké ste mali očakávania? „Zrazili“ sa neskôr s realitou?
Vtedy bolo ťažko mať nejaké očakávania. Celá krajina prechádzala reformami. Prvý zákon o liekoch, ktorý zadefinoval lekárenstvo v nových spoločenských pomeroch, bol prijatý v roku 1998. Začínala sa privatizácia, lekárenstvo sa začínalo vzmáhať a začínali študovať prvé lekárnické deti. Kým generácia po nás išla študovať s tým, že lekárenstvo je lukratívny odbor, my sme išli do školy hlavne zo záujmu. V čase, keď som končil školu, bolo lekárenstvo veľmi lukratívne zamestnanie. A na naše pomery dobre platené. Otvárali sa nové lekárne, privatizovali sa existujúce, vznikali distribučné spoločnosti, zastúpenia farmaceutických firiem na Slovensku. Farmaceutov bolo málo. V celom Československu bola kedysi len jedna fakulta v Bratislave, neskôr vznikla v Hradci. Moja generácia mala x uplatnení vo vede, vo výskume, v distribučných spoločnostiach, v lekárňach. Dnes sa trh postupne nasycuje. Nemali sme očakávania, ale pred nami boli neuveriteľné možnosti. O nás sa doslova bili.
Vo svojich tridsiatich šiestich rokoch ste sa stali prezidentom Slovenskej lekárnickej komory. Nechýbajú vám „kmeťovské“ šediny?
Už na škole som sa zaujímal o pred i porevolučné dejiny, o našu legislatívu. Mám veľmi dobrý prehľad o vývoji legislatívneho i stavovského prostredia od 90. rokov. Stavovský život bol obnovený zákonom v roku 1992. V lekárnickej komore som sa začal angažovať hneď po škole. V roku 2002 vyšiel zákon o povolaní lekárnika, ktorý nanovo predefinoval lekárnickú komoru a vznikli v nej rozličné sekcie. Jedna z nich bola sekcia mladých, začínajúcich farmaceutov. Dostal som sa do jej orgánov. V roku 2006 som sa v komorových voľbách stal členom rady regionálnej komory v Prešove, v roku 2010 viceprezidentom a v minulom roku prezidentom. Teraz je doba, ktorá si vo funkciách vyžaduje mladších ľudí. Pre razanciu, pre rýchlosť zmien, ktoré prebiehajú na všetkých úrovniach. Kedysi bola funkcia prezidenta vnímaná ako reprezentačná, dnes už naberá manažérsky rozmer smerom dovnútra i navonok.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy zo severného Zemplína nájdete na Korzári Horný Zemplín
