V Humennom vystavoval naposledy pred dvadsiatimi štyrmi rokmi. Návrat do rodného kraja, v ktorom maliar a grafický dizajnér Stanislav Stankoci, rodák z Hostovíc, ľudsky vyrástol, je výnimočný. „Vidím veci úplne inou optikou ako doteraz,“ hovorí. Rodisku a hlavnému mestu je vďačný za to, že ho naučili aktivite a zodpovednosti. Hoci starneme do sveta, ktorý je plný mediálnej kaše a v systéme je chyba, hľadať šťastie sa oplatí. Mladým ľuďom verí, že sa rozhodnú správne. Robí si presný harmonogram práce, ale keď niečo nevyjde, nie je z toho nervózny. „Už nebúcham do stola, že to stoj čo stoj musí byť a ja to tak chcem,“ dodáva. Na Katarínu ho plným počtom hlasov podporili vo funkcii rektora Vysokej školy výtvarných umení v Bratislave na ďalšie štvorročné obdobie.
Ako si spomínate na rodný kraj?
– Do rodného kraja chodím za rodičmi, za bratom a jeho rodinou. Tak raz do roka. Keď boli moje deti malé, vždy sa z Bratislavy žiadali na letné prázdniny k babke a dedkovi na východ. Trávili tu takmer celé dva mesiace. Detstvo, ktoré tu prežili, veľmi ovplyvnilo ich súčasný spôsob života. Tak, ako som sa kedysi od môjho rodiska vzďaľoval, teraz sa približujem k miestu, odkiaľ som vyšiel. Je v tom akási symbolika. Ubehlo pomaly 40 rokov, čo som z domu preč. Vidím veci úplne inou optikou ako doteraz. Vyrastal som v podmienkach a kraji, ktorý považujem za drsný, ale krásny. Za kraj, v ktorom sú ľudia naučení pokore, vytrvalosti, výdrži a disciplíne. Bol som vychovávaný k neustálej aktivite, čo sa týka školy, rodinného spôsobu života, povinností voči hospodárstvu, domácim prácam. Keď sa mi podarilo ušetriť si nejaký čas pre svoje koníčky, bol som zaň vďačný. Pamätám si, ako som tajne po nociach pri nočnej lampe kreslil a maľoval. Musel som to robiť potichu, aby mama nevtrhla do izby s výčitkou, že sa mi ráno nebude chcieť vstávať do školy.
Nevzbudzoval váš záujem o kreslenie a výtvarné umenie údiv a nepochopenie?
– Svoje detstvo považujem za „normálne“. Takto vyrastala drvivá väčšina mojich vrstovníkov na dedine i v meste. Jediné, čím bolo u mňa zvláštne a okolie ma posudzovalo, že som iný, čudný, bola moja inklinácia k výtvarnému umeniu. Využíval som akýkoľvek voľný časový priestor. Chvalabohu, moji rodičia ma v tom podporovali. Pamätám si, keď ma otec po prvýkrát zaviedol do Ľudovej školy umenia v Snine. Priviedol ma za ruku a povedal: No, tu ho máte, lebo doma sa s ním nedá vydržať. Odvtedy sa začala púť môjho umeleckého školenia a vzdelávania.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy zo severného Zemplína nájdete na Korzári Horný Zemplín
