Ivo Lebloch nechce darovaný čas márniť pozeraním do prázdna

Maľuje, píše poviedky, oživuje spomienky dávno minulé. Deväťdesiatjedenročný Ivo Lebloch.

Keď predal dom v Humennom, presťahoval sa k dcére do Víťazoviec. Maľuje, píše poviedky, oživuje spomienky dávno minulé. Deväťdesiatjedenročný Ivo Lebloch nechce len tak naverímboha prehajdákať „darovaný čas“ pozeraním do prázdna. Nestojí veľmi o publicitu, ale zisťuje, že je to príjemný pocit, ak sa niekto vážne zaujíma o jeho prácu.

Kedy ste začali maľovať?

Mal som asi deväť, či desať rokov, keď som potajomky vybral štetec a farbu, s ktorými môj otec maľoval, tiež ako amatér a v jeho neprítomnosti som domaľoval určité chúlostivé veci na jeho obraze. Nie, nevyťal mi pár poriadnych, hoci mohol, len mi dohováral tak dlho, že si to pamätám dodnes. Ale teraz už vážne! Pamätám si, že to bolo v lete roku 1949, keď som sa oženil, kúpil som si farby, štetce, plátno a začal maľovať. Čosi som odkukal od môjho otca, ale bolo to málo. Výsledky boli neveľmi veselé. Znechutený odložil som maliarske potreby na dlhší čas. A tak som sa sporadicky, s dlhšími či kratšími prestávkami, vracal k maľovaniu. Keď som sa presťahoval do Humenného, času na nezvyčajné hobby bolo viac. Deti odrástli a aj keď ma práca v zamestnaní bavila, rád som si nachádzal voľné chvíle. Vypĺňal som ich maľovaním, sem tam aj písaním a inými koníčkami. Veľmi dlho ma držalo fotografovanie, hudba. Som už takmer tridsať rokov dôchodca a najviac som maľoval práve počas tohto obdobia. A stále sa ešte zdokonaľujem.

Čo maľujete najradšej?

Najradšej živú prírodu. Vyhýbam sa portrétom. Aj veľkým obrazom. Raz ma prehovorila jedna známa, ktorá chcela mať svoj portrét dosť veľkých rozmerov. Venoval som mu veľa času, bolo to z protekcie. A keď som sa konečne osmelil odovzdať jej hotový obraz, ohúrila ma otázkou: „Počúvaj, Ivo, a kde je moja podoba s CC?“ Myslela tým Claudiu Cardinale, vtedy známu taliansku filmovú herečku, na ktorú sa vôbec, ale vôbec nepodobala. Odvtedy maľujem radšej kone, psy, vtáčiky a krajinky.

Spomínali ste maľovanie svojho otca. Lásku k umeniu ste teda zdedili?

Maľovanie ma chytilo, keď som ho ako chlapec videl u môjho otca. On tiež maľoval ako amatér, venoval tomu veľa času. Dlho som si myslel, že som zdedil niečo po ňom, ale na staré kolená si myslím, že nič nepríde v tomto odbore samo. Každý, kto chce maľovať, musí sa prehrýzť počiatočnými neúspechmi, musí byť pripravený, že to bude trvať dlho a že človek sa učí celý život a zomrie nedoškolený, nechcem povedať hlúpy. Snáď aj trochu talentu som zdedil, ale chuť maľovať určite. V nedeľu poobede sme museli zmiznúť z domu, lebo otec si rozložil maľovanie, pískal si pri tom známe piesne a maľoval a maľoval, pokiaľ ho tma nevyhnala. Až v dôchodku som prebral jeho maniere. Prvá skica je dôležitá, či ceruzou, či ľahkým štetcom, aj keď ju počas maľovania možno meniť. Nezriedka zahodím celý nepodarený obraz. Aj to sa stáva. Alebo ho odložím s tým, že sa k nemu vrátim. Maľujem olejovými farbami. Vlani v zime som skúsil aj akrylové, ale je to obtiažnejšie, lebo veľmi rýchlo schnú.

Čo vám maľovanie dáva a čo berie?

Jednoznačne mi maľovanie dáva možnosť zmysluplne využiť čas čakania na smrť, ktorému ako sebaklamu hovoríme zaslúžený odpočinok. Dožívam sa vysokého veku a bolo by proti môjmu osobnému presvedčeniu, len tak trestuhodne prehajdákať darovaný čas pozeraním do prázdna. Ľudovo povedané do blba. Neberie mi nič. Vlastne, zdanlivo mi neberie nič. Brávalo mi, keď som bol v zamestnaní, voľného času bolo málo, práce sme mali v socializme až nad hlavu, pracovali sme aj v soboty, aj nedele, ale vždy som si našiel toľko času, aby som naštartoval auto a vybehol za Porúbku na kopec, načrtol si na papier prírodu, brezy zošúverené mrazom, vtáčatká, ktoré si na mňa častou prítomnosťou zvykli, ba raz prišiel aj jazvec, ktorý bol plachý a nepostál, aby som ho mohol umiestniť do môjho skicára.

Taký aktívny senior ako ste vy, je dnes trochu exotické. Nachádzate pochopenie pre svoje aktivity vo svojom okolí?

Ja už som raz taký a tak ma aj moji blízki vnímajú. Celkom prirodzene. Ako keď ma dcéra volá k obedu: „Poď sa najesť!“ Uznám, je tu trocha čudáctva mať takúto záľubu. Je to nezvyčajné medzi tunajším pospolitým ľudom. Koľkokrát sa zastavili pri mne ľudia, najmä hubári. Postáli, pokritizovali, ukázali svoje vedomosti, pospomínali známych maliarov, niektorí aj poúčali. Najbližšie okolie si však rýchlo zvyklo, že dedo Ivo maľuje. Keď som predal dom v Humennom, žijem u dcéry vo Víťazovciach, pod lesom. V zime obdivujem sýkorky, ako sa priživujú na slanine, často priletí aj väčší vták, straky, brhlíky, starí známi aj z ďalekej Porúbky. A tak očakávam netrpezlivo koniec zimy, kedy priletia šibké lastovičky, bociany a oznámia, že jar je tu ! A tým nastáva pre mňa opäť čas maľovania.

Milujete maľovanie, ale ešte radšej píšete ...

Skladám čriepky spomienok svojho života. Približujem to, čo cítim, vnímam, dešifrujem prežité, spomínam na veci a udalosti dávno minulé. Všetko, o čom píšem, sa stalo, všetko som to prežil. Jediné, čo si želám je to, aby čítanie tešilo ľudí aspoň tak, ako mňa písanie.

Úryvok z poviedky Iva Leblocha

Bolože to nadávok a vyhrážania.

Vtedy som počul prvý raz nemeckú nadávku „Schweinehund“, teda sviňopes, aj v takejto situácii, keď išlo o krk, mi to bolo smiešne, ako asi by takéto zviera vyzeralo.

Uškrnul som sa.

Myslel som si, že ma udrie, zbadajúc môj úškrn, ako udrel mamu, ale neudrel. Bol príliš započúvaný do maminho neustále opakovaného: strelné zbrane nemáme. Myslel som, že jej opäť jednu vrazí, aby ju zastavil. No prestala sama a udivene sa obzerala okolo seba.

Vtedy som si pomyslel, že ak mamu alebo mňa udrie, odhryznem mu ucho alebo nos, čo bude bližšie.
Až tam vedie mladícka nerozvážnosť vo vyhrotených situáciách. Bolo to pevné rozhodnutie.

Dnes by som to už neurobil. Mám iný rozum a nemám zuby.

Pýtal som sa sám seba, kedy skončí tento výsluch, kedy prestane klásť nezmyselné otázky.

O ničom som nevedel, nič som nemohol prezradiť.

Mala by preňho význam vynútená odpoveď, hoci nepravdivá?

Kto ho vie! Asi išlo iba o násilie, o vzbudenie strachu, vedel som si to predstaviť. O uplatnení pravidla tvrdej ruky sme už čo – to vedeli.

O osude môjho otca som si nerobil ilúzie, vo všeobecnosti sme o nemeckých zverstvách vedeli, aj keď nie všetko.

Všetko sa však raz skončí, ako tento záťah a tento výsluch ...