Hoci čistý čas letu z Tábora do Humenného trval len päť a pol hodiny, nepriazeň počasia, hmla a dážď zapríčinili, že historický Fokker E III dosadol na letiskovú plochu v Kamenici až po troch dňoch „prelietavania“.

HUMENNÉ. Vojenské lietadlo z čias prvej svetovej vojny bolo najväčšou atrakciou nedávnej rekonštrukcie bitky o Humenné.

„Presúvali sme sa od pondelka do štvrtka. Manželka mi robí sprievod po zemi. Vezie letecký benzín a všetko potrebné vybavenie a náradie,“ hovorí letecký nadšenec Petr Svoboda, ktorý sa na letisku pohybuje odmalička.

Zmenšenú repliku vojenskej stíhačky Fokker E III Eindecker postavil podľa presných plánov spolu s kamarátmi.

„Náš motor má 80 koní, originál mal 100. Motor bol rotačný, čo znamená, že sa otáčal celý aj s vrtuľou,“ hovorí.

Lietadlo postavili za tri roky. Venovali mu asi 4 000 pracovných hodín.

Nemecké lietadlo lietalo aj v uhorskej armáde od konca roku 1914.

„Bola to prvá nemecká stíhačka, ktorá mala synchronizovaný guľomet. Dokázal strieľať cez točiacu sa vrtuľu. Piloti tak mali väčšiu presnosť streľby a zásahov v cieli. V prvej polovici roku 1915 tieto lietadlá doslova zmietli z oblohy spojeneckú eskadru nad Francúzskom. Získali veľkú technickú prevahu,“ hovorí Svoboda.

Krídla sú plátené

Jediný zachovaný originál sa nachádza v londýnskom technickom múzeu. Funkčných replík s rotačným motorom je na celom svete asi päť.

Trup je zvarený z tenkostenných bezšvových rúrok. Krídla sú drevené, zlepované. „Použili sme smrekové nosníky a brezovú preglejku. Krídla sú potiahnuté leteckým plátnom. Voľakedy sa používali ľanové poťahy,“ vysvetľuje Petr Svoboda.

Lietadlo má vzadu namiesto kolies podvozok vo forme ostrohy. Nemá brzdy a smer sa dá riadiť iba smerovým kormidlom. Váži 250 kilogramov.

Dosiahne rýchlosť maximálne 135 kilometrov za hodinu, stúpavosť je 5 – 7 metrov za sekundu. Dolet je štyri a pol hodiny.

V kokpite bol námorný kompas, výškomer, tlakomer paliva, zapaľovanie, palivový kohútik, rýchlomer, riadiaca a plynová páka.

Piloti boli odvážni chlapi

Sadnúť si do lietadla vyžadovalo poriadnu dávku odvahy. Lietadlo nemalo kabínu. V stiesnenom priestore sa nedala napríklad ani otvoriť mapa.

Pilota bičoval dážď a vietor, bolo chladno a keď k tomu prirátate rachot motora a vojnový huriavk, musíte uznať, že piloti boli hrdinovia.

„Nemáte žiadnu úľavu. Nie je tu žiadny autopilot, vyváženie. Musíte ho stále riadiť. Aj počas vojny boli lietadlá vo vzduchu maximálne dve hodiny. Hliadkovali trikrát denne,“ vysvetľuje Svoboda.

Frajerská šatka či šál ani zďaleka neboli na parádu. „Hodvábna šatka slúžila pilotom na utieranie okuliarov a štítku. Motor mazal ricínový olej, ktorý striekal aj na pilota,“ dodáva.

Petr Svoboda nazval lietadlo Dotieravý jazvečík. Tak ho volal pilot Karl Hans Muller, ktorý so svojím fokkerom zostrelil 11 nepriateľských lietadiel. V roku 1916 ho zostrelili a padol do zajatia. Život dožil v emigrácii v Austrálii.

Svoboda doposiaľ nalietal s jazvečíkom približne 150 hodín. „Mám pred lietadlami zdravý, prirodzený rešpekt. Keby som sa bál, nemohol by som lietať,“ uzatvára.

Foto k článku: Jana Otriová

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy zo severného Zemplína nájdete na Korzári Horný Zemplín