Keď ho kolega Milan „Junior“ Zimnýkoval požiadal, aby zaňho zaskočil pri moderovaní letného festivalu My sme Humenné, ani na chvíľu nezaváhal. Veď prišiel medzi svojich.

HUMENNÉ. Mesto na festivalovej mape My sme východ pivovaru Šariš nemohlo chýbať.

„Choď domov, urob festival. Bude to super, poznáš ľudí, máš tam kamarátov. Dlho si v meste nemoderoval,“ povedal mi Junior, keď ma požiadal, aby som zaňho zaskočil. Urobil som to rád,“ priznal sa nedávno v rodisku Milan Ambróz, alias Mimo.

Obavy z prípadnej kritiky kamarátov nemal. „Pred každou mojou moderátorskou aktivitou tu v okolí mi vždy zavolajú kamaráti, či náhodou nemám nejaké lístky. Koľko? Tak štyridsať, znie odpoveď. Som spojka, ktorá funguje. Mám radosť, keď mám pod pódiom kamarátov. Nemám trému,“ hovorí.

Na začiatku humenského festivalu však predsa len slabé chvenie v žalúdku priznal. „Dlho som v rodisku nemoderoval. Rozmýšľal som, ako to uchopiť, aby to nevyznelo tak, že sa chvastám, že som prišiel z Bratislavy, kde pracujem v rádiu i televízii,“ zdôveril sa.

Humenné spomenie všade, kde sa dá

Profesionálnym moderátorským chlebíčkom sa živí už od roku 2002. Z hlavného mesta chodieva domov za rodičmi. Priemerne štyrikrát do roka. Zmenené reálie v meste registruje.

„Viem, že Perečínska sa zmenila na Laboreckú. Tam som chodil na základku. O tom kde sa dá v meste príjemne posedieť, či dobre najesť, čo je kde nové, však už prehľad nemám,“ hovorí sympatický moderátor.

Rodiskom sa pýši a hrdí. „Kedykoľvek môžem spomenúť Humenné, tak to urobím. Napríklad, keď v rádiu spomeniem, že idem domov, vždy dodám, že do Humenného,“ hovorí a so smiechom dodáva, že o pár rokov možno za to dostane cenu za zviditeľňovanie mesta.

Od nemčiny k mikrofónu

Mimo je vyučený kuchár-čašník. Maturoval na hotelovej akadémii. Na Prešovskej univerzite študoval nemecký jazyk a literatúru.

„Štúdium som nedokončil. Dostal som ponuku z Fun rádia v Bratislave. Dlho som sa rozhodoval, či byť učiteľom nemčiny na škole alebo sa vrhnúť na profesionálnu kariéru moderátora. Začiatky neboli ľahké. Najprv musíte ukázať, že niečo viete, získať kontakty. Nič vám nepadne samo do lona. Ale keď na sebe pracujete a snažíte sa, tak to vyjde,“ hovorí.

Nemčinu využíva najmä v televízii, keď k nim prídu nemecky hovoriaci hostia, po nemecky komunikuje aj s konzultačnou firmou v rádiu.

V rádiu maká, v telke sa baví

Práca v rádiu je podľa Mima ťažšia ako v televízii. Zjednodušene povedané: V rádiu maká, v telke sa baví.

„V rádiu máte iba svoj hlas. V televízii sa môžete spoľahnúť na gestá, mimiku, prestrihy. Za mikrofónom sa musíte vyjadrovať presne, jasne, nie priveľmi košato, aby vám neušla podstata, ktorou chcete poslucháča zaujať. V televízii je to viac uvoľnené,“ vysvetľuje. Vždy po vysielaní si vraj povie: zábava skončila, môžem ísť pracovať. V rádiu pracuje ako copywriter, píše texty, reklamy, spoty, vymýšľa rôzne súťaže. Keď náhodou vypadnú kolegovia, pracuje popoludní ako moderátor.

„V rádiu som robil všetko: od dopravného servisu až po nočné vysielanie. Naučil som sa všetko postrihať, nahodiť na web. Vždy ma to bavilo a baví. Je dobré, keď človek ovláda viac vecí, lebo ich môže v živote využiť a všeličo sa mu zíde,“ zdôrazňuje.

Relaxuje v práci

Práci venuje veľa času. „Niekedy mám také šialené týždne. Ráno vstávam o pol piatej, idem do televízie, odtiaľ rovno do rádia, kde ešte do šiestej večer vysielam. Domov prídem po štrnástich odrobených hodinách. V mesiaci mi vyjde len jeden deň voľna,“ hovorí.

Najviac si oddýchne, paradoxne, v práci. „Keď vysielam cez víkend, najviac si vtedy oddýchnem. Hudba, pohoda. Relaxujem v práci, tam sa aj dobíjam,“ dodáva Mimo.

Čítal pod pultom

Lásku k hovorenému a písanému slovu i k divadlu prechovával odjakživa. „Prečítal som tri štvrtiny divadelných hier, ktoré ležali v humenskej knižnici na poličkách. Keď som na maturitnú skúšku priniesol zoznam prečítanej literatúry, vytlačený z knižnice na ihličkovej tlačiarni, spolužiaci si odpisovali diela. Titus Andronicus od Shakespeara. Čo to je? – pýtali sa ma. Ako čašník som si nosil na prax do reštaurácie knihy. Keď bolo málo ľudí a málo práce, čítal som pod pultom Shakespeara a Moliéra. Je to priam filmový námet,“ hovorí.

V Bratislave sa pravidelne stretáva so skupinkou východniarov. „Snažíme sa tam ukazovať to najlepšie z nás, východniarov. Robíme detské divadlo, festival východniarov. S Jožkom Jenčom z kladzianskeho divadla sa pohrávame s myšlienkou, že založíme v Bratislave divadlo. Možno budeme ako cimermani, ktorí sú naším divadelným vzorom,“ prezrádza Milan Ambróz.

Ako východniar však predsa len jeden „nedostatok“ má. „Nehutorim, ani nebisidujem. Otec je z Liptova, mama učila v škôlke, pracovala na úrade. Nehovorili sme doma nárečím. Nie som si v ňom stopercentne istý. Veľmi by som sa musel prekonávať, aby som rozprával vo východniarčine. Preto to radšej neskúšam,“ dodáva s úsmevom.

S rodinou. So synovcom a sestrou Miriam Vojsovou, ktorá pracuje v knižnici.
Foto: jo

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy zo severného Zemplína nájdete na Korzári Horný Zemplín