Rodné mesto pokladá za Manhattan východu a má v ňom „hviezdne brány“ i miesta, ktoré sa mu dostali pod kožu. V Humennom sa naučil byť sám sebou.

HUMENNÉ. Rodáci sa fenomenálnemu hudobníkovi, skladateľovi, spevákovi, komikovi a moderátorovi Mariánovi Čekovskému odvďačili tým, že ho v ankete Pivovaru Šariš označili za Humenčana, na ktorého sú najviac hrdí.

Radnica ho spolu s organizátormi festivalu My sme Humenné ocenila Zlatou tehlou za zviditeľňovanie a šírenie dobrého mena mesta. A dala ho aj pod most.

Hoci priznáva, že v detstve túžil po profesii smetiara, nič iné ako hudba mu nebolo súdené.

„Mame som sa narodil počas svadby. Rodičia hrali na svadbe mojej tety Jany. Počas svadobného tanca mama zavolala na otca, že už musí ísť. Sadla do auta a odviezli ju do pôrodnice. Narodil som sa niekedy počas tretej slohy pesničky. Hudbu som prijímal ako niečo automatické a nikdy mi neprišlo, že by som sa mal stať, povedzme, pilotom. Hudba je pre mňa komunikačný kanál, ktorým sa dorozumievam s ľuďmi,“ hovorí Marián Čekovský.

Velikáni z kaštieľa

Rodné mesto sa mu dostalo pod kožu a nosí ho stále v srdci.

„Humenné môjho detstva je skateboard a plocha pri pamätníku, kultúrny dom a kaštieľ ako hudobná škola. Humenský cintorín z tej strany, kde leží môj otec. Mám rád chemlonský komín, na ktorom som nikdy nebol. Pamätám si na medzilaborskú a sninskú strelu, na tzv. Kukorelliho bronx i na bývalú chatu Hubkovú, kde hrávali výborní cigánski muzikanti,“ hovorí.

Humenné sú preňho aj prvé kontakty s hudbou.

„Stretol som tu veľa dobrých ľudí, pedagógov v materskej a základnej škole. Mesto má svoje genius loci, energiu a charizmu. Napríklad kaštieľ, ktorý bol pre mňa zdrojom hudby a umenia a ako dieťa som veril, že všetci známi skladatelia z fotografií, Stravinsky, Bach či Beethoven, pochádzajú z humenského kaštieľa. Že v ňom žili a tvorili,“ spomína Čekovský s úsmevom.

V tom, koho by ocenil, má jasno. „Pani Evu Polanskú, učiteľku klavíra. Čo som s ňou stváral! Doma som necvičil a potom som prišiel na hodinu so slovami: niečo som pre vás zložil, skomponoval. A začal som si vymýšľať svoju vlastnú hudbu. Vedela, že som ju šálil. Do istej miery ma nechala prejaviť sa takým, akým som,“ hovorí s uznaním.

„Umožnila mi vyjadrovať sa slobodnejšie prostredníctvom hudby, nekládla mi bariéry – toto nesmieš a tamto musíš. Pomohla mi pochopiť, že hudba je jazyk, ktorý sa dá použiť aj na vyjadrenie vlastných predstáv o nej,“ dodáva.

Humenské hviezdne brány

Marián Čekovský je presvedčený o tom, že za jeho svojský humor môže Humenčan v ňom.

„Pre mňa bol vtipný obyčajný život v meste, jeho reálne postavičky a odsledované príbehy. Humenné mi poskytovalo istú databázu vidiecko–mestského charakteru,“ hovorí umelec.

Humenčania sú podľa neho „mestskí“ a veľmi schopní ľudia. Žiadni „gadžove“.

„Humenčan je ako typ človeka niečo iné ako, povedzme, Bardejovčan. Bardejovčania rozprávajú o kúpeľoch, my o Laborci. Keď stretnem Humenčana, prvá otázka je: skadzi ši? Zo sídliska tri. Tam kolo Rybarika? Existujú tu body, akési hviezdne brány, ktoré spájajú Humenčanov po celom svete,“ hovorí.

Rodákom pripisuje spomedzi východniarov význačné postavenie.

„Humenčania sú ako z Manhattanu v New Yorku. Humenné je Manhattan východu. Humenné mi poskytovalo takú svetovosť. Aj Michalovčania majú svoje, aj oni sú newyorkeri, ale z Queensu. Snina je tak trošku New Jersey. Máme tu aj svoj Bronx. V Humennom sme stále fungovali ekumenicky a vždy tu bolo príjemné prostredie, kde sa dalo žiť,“ dodáva.

Aký otec, taký syn

Humenčanom je za ocenenia i portrét v galérii pod mostom vďačný.

„Namaľovali ma oveľa krajšieho, ako som v skutočnosti. Je pre mňa veľká česť, že som sa ešte počas života stretol s Breinerom na stĺpe. Niektorí ľudia hovoria: dyk, Čekovský žije pod mostom,“ vraví.

A jedným dychom dodáva, že za priazeň Humenčanov vďačí tiež svojej rodine.

„Na pohrebe môjho otca, mal som vtedy šesť rokov, bolo na cintoríne veľmi veľa ľudí. Keď som sa neskôr stretával s ľuďmi, hovorili mi: tvoj otec bol dobrý chlap, bol Humenčan. Možno si ľudia cenia to, že aký otec, taký syn. Že sme si so sestrou Ľubicou nevybrali inú cestu, že sa venujeme hudbe. Že som aj napriek rôznym vývojovým peripetiám našej rodiny stále ostal hudobníkom,“ hovorí.

„Ďakujem Humenčanom, že si ma vážia. Vždy za nimi stojím a budem stáť. I ten pilier pod mostom symbolicky znamená, že ho určite podržím. Vždy som sa snažil, aby nielen hudba, ale aj vtip a humor prinášali ľuďom radosť. V Humennom som sa naučil byť sám sebou,“ dodal Marián Čekovský.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy zo severného Zemplína nájdete na Korzári Horný Zemplín