Do Habury chodieva už roky. K priateľom. Od funkcie krstnej mamy Dní Habury sa ako prvá žena v histórii obce „dopracovala“ k čestnému občianstvu. Vynikajúca česká herečka Jiřina Bohdalová sa medzi Haburčanmi cíti ako doma.
HABURA. Do obce prišla prvýkrát v roku 2008 so svojím dobrým priateľom Ľubošom Fockom, sninským rodákom, ktorý žije v Prahe. Hoci na koniec Slovenska musí najprv letieť a potom ísť ešte autom, cestu absolvuje s radosťou.
„Nechodím za pamiatkami, ale za ľuďmi. Ľudia sa mi tu páčia. Sú čistí, prajní, hrdí. Habura nie je veľká dedina, ale ľudia sú na ňu hrdí tak, akoby bola nejakým veľkým mestom. Oceňujem to, v Čechách mi to chýba,“ hovorí slávna herečka.
Medzi Rusínmi si našla veľa dobrých priateľov. „Vídame sa aj v Prahe. Keď prídu, ozvú sa a vtedy som hostiteľkou ja. Je to priateľstvo na celý život,“ dodáva.
Na Slovensko sa vždy tešila
Čestné občianstvo Habury, ktoré jej udelili krátko pred odhalením sochy kniežaťa Laborca na sviatok Cyrila a Metoda, ju dojalo. „Všetko pripravili veľmi slávnostne. Vážim si to,“ chváli domácich.
Na Slovensko má len dobré spomienky. „S kolegom Dvořákom sme mali veľmi radi Slovákov. Mali sme tu veľa nadšených divákov, vždy sme sa na Slovensko tešili. Vy viete sympatie dávať najavo, ste otvorenejší, bezprostrednejší. Viete dať najavo lásku a to je príjemné,“ hovorí.
A aké je byť žijúcou legendou? „Ja to tak neberiem. Žijem. Robí mi dobre, keď ma ľudia zastavia, keď sa na mňa usmejú, lebo v dnešnej dobe to už nie je častý zjav. Som za to vďačná. Som rada, že som zatiaľ zdravá, že mi lichotia. To každá ženská rada počúva,“ dodáva s úsmevom.
Za celebritu sa nepokladá. „Celebrita, bavič. Tieto slová nemám rada. To všetko sú novotvary. Ja som herečka, ja nie som celebrita. Celebritou by ste ma skoro urazili, lebo celebrita je dnes podľa bulváru skoro každý. Všetci sme vynikajúci, všetci rovnako vynikajúci, a to je zlé. Máme mať vzory, ale tie sú preč. Lebo sme všetci rovnakí. Mne už to neuškodí, ale skutočné hodnoty sa strácajú a je to veľká chyba,“ myslí si Jiřina Bohdalová.
Rola babičky
Životnej sily a optimizmu má na rozdávanie. „Odžijem si strasti a smútky sama. Nechodím s tým na trh, lebo mi to aj tak nepomôže. Ani mne, ani ľuďom. Radšej zaleziem, všetko si sama v súkromní preberiem. Viem, že každý smútok sa raz odplaví. Takto beriem život. Nevraciam sa k tomu, čo by bolo, keby... Je to preč. Treba ísť ďalej,“ približuje svoju životnú filozofiu.
Nechýbajú jej ani pracovné plány. Na jeseň začína skúšať divadelnú hru, v ktorej už raz hrala. Vtedy matku, teraz úlohu babičky. Tú má najradšej aj v civilnom živote.
„Mám hnací motor vo svojich vnukoch. Keby som nemala pokračovanie v rodine, neviem, či by som bola stále taká aktívna. Vždy im niečo kúpim a oni majú radosť. Byť babičkou je nádherné. Stále hovorím, že ľudia by mali mať deti. Treba prekonať strasti výchovy, ťarchu zodpovednosti, aby potom prišla pravá odmena. A tou sú vnuci. A tú ja mám,“ uzatvára hrdá babička.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy zo severného Zemplína nájdete na Korzári Horný Zemplín
