Bez hudby si svoj život predstaviť nevedia, aj keď sú pevne rozhodnuté, že ich živiť nebude. Humenčanky Daniela Pittnerová a Otília Otavková pomaličky dopisujú svoju klavírnu históriu na základnej umeleckej škole.
HUMENNÉ. Aj v tomto roku, ako po mnohé iné, žali úspech na súťažiach v rôznych kútoch Slovenska.
Obe dievčatá sú gymnazistky. Mladšia Daniela hrá na klavíri od siedmich rokov.
„Už osem rokov. Mali sme doma klavír, na ktorom nikto nehral. Do umeleckej školy ma prihlásili mama s babkou. Spočiatku sa mi veľmi nechcelo, lebo teória sa mi zdala nudná a nebavila ma, ale potom ma klavír chytil za srdce,“ hovorí Daniela.
Dnes by klavír nevymenila za nič na svete. „Baví ma hrať. Zlostím sa, keď sa mi nedarí. Necvičím každý deň, lebo mám veľa aktivít. Klavír si dávam pomedzi ne,“ hovorí prváčka na gymnáziu. Skladby sú dobré vtedy, keď jej sadnú ako dobre ušité šaty.
„Daniele sedí všetko. Je ako stvorená na techniku. Dnes zvláda všetky štýlové obdobia,“ hovorí o svojej žiačke učiteľka hry na klavíri Jana Dobrančinová. „Vypracovala sa svojou húževnatosťou a cieľavedomosťou.
Systematickou prípravou preskočila tých, ktorí mali na to, ale nevyužili svoj talent. Je príkladom toho, že sa dá, keď sa chce,“ dodáva. „Sme už ako kolegyne. Náš vzťah nie je len na báze učiteľ – žiak. Vieme, čo nám sedí a čo nie, radíme sa navzájom, diskutujeme,“ dodáva.
Klavír a chémia
Otília hrá už desať rokov. „Vlastne plním nenaplnené sny a ambície mojej mamy, ktorej sa ako dievčaťu nepodarilo chodiť do umeleckej školy,“ hovorí budúca maturantka. Na klavírne súťaže začala chodiť už po dvoch rokoch hrania. „Hrám pre radosť a oddych. Začínam sa usilovne pripravovať na štúdium medicíny. Klavír, biológia i chémia sú mojimi obľúbenými činnosťami, do ktorých sa nemusím nútiť,“ dodáva.
Dievčatá majú lásku k prírodovedným predmetom spoločnú.
„Práve tieto predmety súvisia s hudobnou pamäťou. Ako si do hlavy uložiť dvadsať strán skladby. Matematici cítia rytmus. Učia sa logicky, nielen motoricky. Analyzujú a lepšie si pamätajú. Mnohí medici sú hudobne vzdelaní. Taký je trend,“ vysvetľuje učiteľka hry na klavíri Mária Berešová.
Pódiová spoľahlivosť
Obe učiteľky sú na svoje žiačky pyšné. Hoci dievčatá sa v hodnotení pohybujú takmer výlučne v zlatom a striebornom pásme, dôležitejšie ako ocenenie poroty je niečo iné.
„To, že sme s ich výkonom spokojné, že sme sa za svoju prácu a spoločné úsilie nikdy nemuseli hanbiť,“ zdôrazňuje Dobrančinová.
„Dievčatá už majú, ako tomu hovoríme, pódiovú spoľahlivosť. Vedia ovládať trému, zmobilizovať sa, premôcť samú seba, upokojiť sa, skrátka – podať výkon. Pomáha im to aj v osobnom živote a v škole,“ dodáva Berešová. Ďalšou vlastnosťou na nezaplatenie, ktorú klavír posilňuje, je trpezlivosť „A vytrvalosť,“ dodávajú obe pedagogičky jedným dychom.
Rozlúčka bude bolestná
Otília opustí humenskú zušku o rok, Daniela o tri. Už teraz je myšlienka na rozlúčku bolestná.
„Vytvoril sa medzi nami osobný citový vzťah. Dievčatá k nám prišli ako deti a odchádzajú ako mladé, vyspelé a sebavedomé slečny. Máme pre ich záľubu pochopenie a vždy si pre ne vieme nájsť čas,“ hovoria učiteľky.
„Cítime sa tu ako doma,“ pritakávajú mladé klaviristky.
Autor: jo
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy zo severného Zemplína nájdete na Korzári Horný Zemplín
