Nepokladá sa za fotografku. Hovorí o sebe, že je umelec, ktorý používa médium fotografie. Raz fotografiu zbožňuje, inokedy má chvíle, keď ju nenávidí. Robí to, čo ju baví a čo považuje za dôležité. Humenčanka Lucia Nimcová žije a tvorí striedavo v Humennom, Amsterdame a Bruseli.

HUMENNÉ. V týchto dňoch vystavuje v bratislavskej galérii Krokus Hluché miesta. Súčasťou výstavy je aj prezentácia jej najnovšej knihy Animal imago.

„Nenazývam sa fotografkou, aj keď som vyštudovala niekoľko fotografických škôl a dostala som cenu Fotograf roka. Som človek, ktorý používa médium fotografie, ale nepovažuje sa za fotografa. Neviem, čo táto definícia znamená. S fotografiou som na tom tak: raz ju zbožňujem, raz mám chvíle, kedy ju nenávidím. Som umelec, ktorý používa médium fotografie,“ povedala o sebe pred časom úspešná Humenčanka na besede vo Vihorlatskej knižnici.

Fotografiu ako inšpiračný zdroj kladie až na posledné miesto. „Prvá je literatúra, potom hudba, film, výtvarné umenie a až potom fotografia.“

Najviac ju baví improvizácia

Ako dieťa navštevovala rôzne krúžky: divadelný, spevácky, strelecký, basketbalový, pohybový. „Mala som malý modrý bicykel Sobi 20. Na ňom som sa presúvala z miesta na miesto, aby som všetko stíhala. Na divadelnom krúžku u pani Jacevičovej ma najviac bavila improvizácia. Neznášala som prednes, memorovanie.“

Ako deväťročnej jej na krk zavesil svoj fotoaparát rodinný priateľ, humenský fotograf a neskôr maliar Marián Kusik.

„Marián je veľmi dôležitá osoba v mojom živote. Venoval mi veľmi veľa energie a času. Uňho som po prvýkrát videla obrovské fotografie, aké sa inde vidieť nedali. Z kúpeľne mal komoru s červeným svetlom. Dovolil mi starať sa o jeho psíka,“ spomína Nimcová.

Práve od Mariána sa dozvedela, že existuje stredná umelecká škola. „Marián mi pomohol pripraviť fotky na prijímačky a vysvetlil mi, čo to znamená umelecky sa vyjadrovať. Na školu som išla s hlavou v oblakoch. Nemala som žiadnu predstavu o tom, čo ma čaká. Netušila som, čo umenie je. Ale veľmi som to chcela. Keď niečo veľmi chcete, tak sa to podarí. Aspoň ja mám taký pocit. Ale nie je jednoduché veľmi chcieť, lebo to prináša so sebou i veľa komplikácií a neistôt v živote.“

Ideály k vode

Na strednej škole fotografovala hlavne svoju rodinu. „Bola za každú srandu, akúkoľvek hlúposť som si vymyslela, pomohli mi ju zrealizovať. Mala som také obdobie, že zopár ideálov som musela 'pustiť k vode'. Túto tému som spracúvala rôznymi spôsobmi. Od inštalovania ľudí cez sériu portrétov ľudí, ktorí sedia na stoličke a postupne som na nich vyliala štyri vedrá vody. Po každom vedre som urobila jednu expozíciu. Nakoniec vznikol portrét človeka, ktorý štyrikrát dostal spŕšku vody do tváre. Bolo veľmi zaujímavé pozorovať, kto ako zvládol takýto fyzický zásah,“ spomína na nekonvenčné fotografické metódy.

Kedy začal byť svet farebný

Čierno-bielym procesom fotografovala od 14 do 23 rokov. „Vtedy som si povedala, že som z čierno-bielej fotografie pochopila maximum a médium som využila maximálne, ako sa dalo. Odteraz je svet pre mňa farebný.“

Stalo sa tak aj vďaka portrétu o Egonovi Bondym, českom filozofovi a disidentovi, ktorý sa po revolúcii presťahoval na Slovensko.

„Bol to osemdesiatročný pán, veľmi zaneprázdnený a ja som uňho v Bratislave zazvonila pri dverách. Predstavila som sa mu a povedala som mu, že ho chcem fotiť. Súhlasil. Žila som uňho dva týždne. Každý deň som bola s ním od rána do večera, spala som uňho v byte a vytvárala som o ňom portrét. Bolo mi jasné, že musí byť farebný. Keď mi vtedy otvoril, na krku mal zelený kľúčik na červenej šnúrke. Tento pán je farebný, nemôže byť čierno-biely,“ spomína Nimcová s úsmevom.

Rešpekt a uznanie

Téme poznaj sám seba sa venuje po celý svoj profesijný život. „Lebo to, kto sme, ovplyvňuje to, ako žijeme a čo robíme. Každý má iný cit pre veci, ktoré tvorí a je to super. Každý sa vyjadruje po svojom. Veľmi rada robím veci, ktoré sa dotýkajú komunity, dávajú dokopy ľudí, ktorí chcú niečo povedať, vyriešiť.“

Priznáva, že isté obdobie sa cítila ako Majka z Gurunu. „Svet fotografie je dominantne mužský. Vybudovať si postavenie a rešpekt bolo pre mňa ako ženu veľmi ťažké. V istom čase bolo pre mňa veľmi dôležité, aby ľudia počúvali, čo chcem povedať.“

Na fotografovanie sa vždy vopred pripravuje. Každý projekt začína teoretickým výskumom, aby fotografie vedela aj racionálne zdôvodniť. „Moja práca je v niečom práca sociológa, antropológa. Robím to, čo ma baví a čo považujem za dôležité.“

Na základe projektu Instantné ženy (2000 - 2005) ju vybrali na workshop do Amsterdamu.
„Každý rok vyberú desať mladých ľudí zo sveta, ktorých považujú za najlepších žurnalistov roku. Téma, na ktorej sme pracovali, bola Hrdosť. Zaujímali ma momenty, kedy ľudia hrdosť majú a kedy ju stratili. Veľa som sa pýtala. Bola som hladná po odpovediach. Vyhodnotili ma ako najlepšiu. Zistila som ale, že svet žurnalizmu nie je mojím svetom. Vec, ktorú žurnalista urobí, vie urobiť tisíc ďalších. A s tými tisíckami treba byť v nekonečnej súťaži. Pochopila som, že nechcem súťažiť na tomto poli. Chcem robiť to, čo viem urobiť iba ja,“ vyznáva sa zo začiatkov pobytu v zahraničí.

Fotografie s esenciou života

Na projekte Rusnáci ju zaujímal osobný príbeh siedmich mladých ľudí o vysťahovaní z rusínskych obcí pre vodnú nádrž Starina.

Veľa pracovala s archívnymi fotografiami humenského dokumentárneho fotografa Juraja Kammera.

„Vecne dokumentujú život. Nie je dôležité, či je tam dobrá kompozícia. Je v nich esencia života. Začala som byť fascinovaná fotografiami, ktoré nie sú oficiálne dobré a podľa umeleckých kritérií kvalitné. Pre mňa bolo podstatné, že sú pravdivé. Že nič nehrajú, že majú v sebe to podstatné. Cítila som, ako sa ja sama prečisťujem od tých všetkých fotografických umeleckých pravidiel, ktoré som sa naučila v škole a že mi ostala iba pasia po živote. Inšpirovaná Jurajovým archívom som sa rozhodla pokračovať sama vo svojich fotkách. Chcela som urobiť zlé fotky, ale o živote. Najlepšie, ako sa dá,“ približuje nové tvorivé obdobie svojho života Nimcová.

Minulosť a prítomnosť

V živote i v umení nič nie je len dobré alebo zlé.

„Vždy sú tam dve stránky. Na komunizme sa mi páčil duch kolektivizmu, ktorý akoby vymizol. Ľudia už málokedy robia niečo spoločne. Moja generácia je posledná, ktorá žila aj v komunizme, aj v kapitalizme. Snažila som sa vytvoriť dialóg, ktorý by túto skúsenosť našej generácie dokázal zachytiť.“

Tak vznikli projekty Neoficiálne a Zvyšky. „K minulosti som sa dostala cez prítomnosť. Bez toho, aby som mala svoj vlastný názor na minulosť, neexistuje budúcnosť. Keď sa to už raz stalo, môže sa to stať znova. Môže sa to znovu zopakovať.“

Od zvierat sa môžeme veľa naučiť

Lucia Nimcová celý život miluje zvieratá.

„Od zvierat som sa veľa naučila. Vysťahovali nás zo Stariny, kde sme mali kravu, koňa, sliepky. Psík bol pre mňa náhradou za stratenú prírodu, ktorá mi veľmi chýbala. Keď robím hlavnú tému a som už veľmi unavená, relaxujem pri fotografovaní zvierat.“

Z fotografií zvierat vznikla kniha pre deti Animal imago s pracovným názvom Chuanita diary. „Chuanitin denník začal vznikať na základe otázky, ktorú mi položila sestrina dcéra: Prečo stále musíš niekam ísť, prečo nemôžeš byť tu s nami? Leitmotívom knihy je, že realita nie je niečo, čo nám je dané, ale niečo, čo my sami vytvárame. Ako si to spravíme, tak to máme. To sa snažím deťom cez zvieracie fotografie ukázať.“

Na najnovšiu knihu sa veľmi tešila. „Veci, na ktoré sa človek teší, odkladá bokom, lebo vždy je niečo dôležitejšie. Ale keď už všetko dôležité je spravené, uvedomíte si, že najdôležitejšie je to, z čoho máte radosť. To je táto kniha.“

Definitívne ...

„Od štrnástich rokoch som si zvykla, že žiadne rozhodnutie nie je definitívne. Iba to, že sa stanete matkou, lebo dieťa tu je. Budem žiť tam, kde môžem ďalej pokračovať a kde to má zmysel. Keď sa to nebude dať, budem hľadať zmysel tam, kde som,“ dodáva na záver umelkyňa, ktorá sa vie nadchnúť pre vec a ponoriť sa do hĺbky.

Hoci je svet hore nohami, Svet a Slovensko spolu súvisia. „Niekedy sa cítite viac sám sebou vo svete, napríklad v kaviarni v Amsterdame. A to je úžasné.“

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy zo severného Zemplína nájdete na Korzári Horný Zemplín