Začal až po štyridsiatke. Vyučený chemik ich páli na ohni, šľahajú z nich až dvojmetrové plamene. Už takmer dve desaťročia pracuje v zberných surovinách. Starým veciam dáva druhú šancu. Za umeleckú slobodu vďačí výtvarníkovi a sochárovi Ferovi Guldanovi. „Naučil ma byť slobodným človekom,“ hovorí maliarsky samouk.

HUMENNÉ. Marián Kusik si priestory bývalej diskotéky a skladu prerobil na galériu vlastnými rukami.

„Chcel som mať priestor, kde budem mať všetko pokope. Som chorý, keď vidím prázdnu stenu. Chcem tam vidieť obraz. Chcem sa o obrazoch rozprávať, ukazovať ich priateľom a známym,“ hovorí.

Dlhé roky fotografoval. „Tesne pred základnou vojenskou službou mi zomrel otec, počas služby mama aj sestra. Prišiel som z vojny domov ako sirota do prázdneho domu. Potreboval som sa zaradiť medzi ľudí a robiť im radosť. Tak som fotografoval a rozdával fotky,“ spomína na časy, keď sa presťahoval do Humenného a natrvalo sa tu usadil.

„Pri fotení som sa tešil na viackrát: na akciu, na výsledok, ktorý som nepoznal, lebo som musel film najprv vyvolať. Potom som sa tešil, že sa fotka, ktorú som vytváral ručne, podarila. Ďalšia radosť prišla, keď som ju odovzdal. Dnes vypnú prúd, a je po všetkom,“ vraví.

„Digitálna fotografia je veľmi rýchla. Nikdy som nemal rád techniku, nerozumiem jej a ani nechcem. Stále som sníval o obrazoch. Pred vyše desiatimi rokmi sa moja túžba začala napĺňať,“ hovorí.

Začiatky

Obrazom sa začať venovať po štyridsiatke.

„Stále som špekuloval, ako vynájsť techniku. Nevedel som o obrazoch nič. Ani teraz neviem. Kdesi som čítal, že obraz by mal mať zlatý rez, desať percent od stredu, kde by mali padnúť oči. Aby mal dvadsať percent, kde si ľudské oko oddýchne. To je všetko. Robím čo chcem, ako chcem. Nemusím sa držať zásad,“ zdôrazňuje.

V obchode natrafil na montážnu penu. „U svokrovcov na dvore som ju vyskúšal. Hodil som do nej zelenú nezrelú marhuľu, držala ako prilepená. Hodil som do nej klinec. Držal ... Doma som striekol penu na dosku. Celú noc som premýšľal, čo ďalej. Skúsil som naniesť akrylovú farbu. Obraz som odložil za skriňu. Ostal tam rok. Potreboval som vedieť, koľko obraz vydrží. Až neskôr som začal striekať farebnými sprejmi, pridávať rôzne predmety. To boli začiatky,“ zdôveruje sa Marián Kusik.

Naučil ho byť slobodným človekom

„Mám dve sestry, jednu v Košiciach, druhú v Prahe, ktoré sú odo mňa o 18 a 14 rokov staršie. Sestra voľakedy žila v Bratislave, pracovala ako redaktorka, vyše dvadsať rokov je v slobodnom povolaní. Píše knihy. Raz písala o maliarovi Ferovi Guldanovi. Zoznámil som sa s ním, dokonca bol u nás v Humennom. Nemal som odvahu za ním ísť,“ spomína.

Sestra ho posmelila, darovala mu dva Guldanove obrázky.

„Ferove obrazy ma formovali, aj ja som túžil také robiť. Sestra mi dala jeho telefónne číslo. Volal som mu vyše dvadsaťkrát. Stále sa ozýval záznamník, že nie je v dosahu a že číslo nemá odkazovú schránku. Raz zdvihol. Dohodol termín nášho stretnutia,“ hovorí o prvom stretnutí s výtvarníkom v jeho viniciach pri Svätom Jure, kde strávil šesť dní.

“Naučil ma byť slobodným človekom. Rob si čo chceš, len neporušuj zákon, povedal mi. Zažil som tam neuveriteľné veci. Pocítil som, že dokážem robiť obrazy. Neskôr som doma od pol jedenástej do pol druhej v noci natočil 17-minútový film o tom, ako robím obrazy a o mne, aký som človek: Marián Kusik, vyučený chemik, bývalý fotograf, tohto času šrotár, niekedy aj revolucionár,“ spomína.

Vydržia...

„Moje obrazy vydržia teploty mínus 30 a plus 40 stupňov, vodu aj sneh. Majú patinu. Pálim ich na ohni. Latex, duvilax a rôzne vosky sa spália a sú ako kameň,“ opisuje vlastnosti svojich diel a pridáva jednu zaujímavú príhodu ako dôkaz.

„Jeden obraz som sušil na kapote auta. Zabudol som naň. Obraz mi spadol na moste. Nemohol som pre hustú premávku zastaviť. Musel som počkať. Prešlo cezeň vari desať áut. Vydržal. Urobil som stovky obrazov, skúšal som, lepil, nanášal, experimentoval. Sám som sa musel naučiť, čo od akého materiálu môžem čakať,“ vysvetľuje.

Najdúšske veci znovu ožívajú

Marián Kusik pracuje v zberných surovinách už osemnásty rok. Nič preňho nie je odpadom. Starým veciam sa snaží opäť vdýchnuť dušu. Jeho ateliér je plný vecí, ktoré čakajú na znovuzrodenie. Miluje staré okenné rámy, zásuvky.

„Komunikovali s ľuďmi dlhé roky a čosi prežili. Keď vec vytiahnem z kopy odpadu, predĺžim jej život. Umenie je urobiť z dvoch, troch vecí novú. Radosť mi robí proces rozmýšľania, uvažovania nad tým, čo z vecí vznikne,“ hovorí.

Legendárne sú Kusikove kapurkové. Každá iná a každá inde. Sú to obrazy zo starých šuplíkov v kombinácii s ďalšími, často nepotrebnými vecami. A samozrejme s kapurkou, aby sa aj panelákový človek mohol šťastne rozlúčiť s návštevou. Sú zavesené pri dverách.

Marián Kusik do obrazov často zakomponuje hodiny ako symbol nezastaviteľného času. Reaguje na rôzne aktuálne témy - napríklad na kauzu platinové sitká, obchvat okolo Humenného či tragédiu českého rómskeho dievčatka, ktoré utrpelo popáleniny pri požiari domu, ktorý neonacisti podpálili zápalnou fľašou.

Každý jeho obraz má príbeh. A ten najbližší? „Myslíte si, že je dostatok anjelov v nebi pre sedem miliárd ľudí na Zemi?“ hovorí. „Nerobím dokonalé obrazy. Každý deň sa učím,“ dodáva.

Zvláštna technika. Obrazy páli na ohni.
Foto: mk


Kapurková. Má visieť pri dverách.
Foto: jo

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy zo severného Zemplína nájdete na Korzári Horný Zemplín