Krásne jubileum ho zastihlo v dobrom zdraví a vynikajúcom psychickom rozpoložení. Vyučený kováč a dlhoročný profesionálny vodič prijímal početných gratulantov postojačky, s noblesou zvládol povinnú fotografovaciu tortúru a najviac ho trápilo len to, že po celú oslavu bude sedieť len tak bez roboty.
PICHNE. Michal Maciboba sa narodil 18. septembra pred sto rokmi.
Neradostné detstvo pána Michala má na svedomí prvá svetová vojna. Keď mal len dva týždne, jeho otec narukoval a viac sa domov nevrátil. Mama sa znovu vydala, a tak chlapec prežil detstvo u príbuzných.
Ako pätnásťročný odišiel do Čiech vyučiť sa za kováča. V Zubnom podkúval kone, neskôr v stavebnom podniku robil vodiča nákladného auta.
Keď zaviedli autobusovú linku Snina – Pichne, pán Michal bol na nej prvým vodičom. Jazdieval po Uličsko–Ublianskej doline, do Humenného, neskôr k tomu pribudli aj zájazdy, neraz do Česka či Maďarska.
Po odchode do dôchodku ho presvedčili, aby v miestnom poľnohospodárskom družstve opäť sadol za volant vétriesky.
Deti o otcovi
„Otec veľa chodieval na cesty. Málokedy bol doma. Šoférovať prestal až v osemdesiatke. Mal starú volgu. Chodieval s ňou všade, navštevoval kamarátov,“ hovorí syn Jozef, ktorý býva v Pichniach.
„Keď nám zomrela mama, otec sa chytil do varenia. Neraz napiekol pirohy a volal nás na hostinu. Nedalo sa odmietnuť. Aj lokše vie napiecť,“ dodáva.
„Otec je stále vitálny. Včera som ho zastihol na dvore, hrabal napadané lístie a slivky, fúrikoval. Každé ráno po raňajkách povysáva, sám si umýva riady, nedovolí, aby sme to urobili zaňho,“ hovorí.
Pán Maciboba spolu s manželkou vychovali päť detí. Štyroch synov a jednu dcéru.
„Mama veľmi chcela dievčatko, som najmladšia,“ pridáva sa pani Darina Mišková, rodená Macibobová.
Vždy v piatok po práci prichádza na víkend za otcom zo Sniny. „Otec je vo všetkom sebestačný. Ručne kosí, okopáva záhradku, varí. Neraz ho napomínam, aby si oddýchol. Vtedy sa hnevá, že vraj má sily dosť. Otec je rozhodný, rázny a zásadový človek. Celý život taký bol,“ hovorí pani Darina.
Bez práce ani deň
„Šaty robia človeka,“ položartom zareagoval oslávenec na poznámky gratulantov, že je ako zo škatuľky.
V pamäti zhľadúva najkrajšie spomienky.
„Na pekné dievčatá. Nie ja som si našiel ženu, ona si našla mňa. Keď som išiel po dedine domov, videla ma z dvora a hneď za mnou,“ hovorí pán Michal.
„V 37. som prišiel z vojenčiny domov. Do mesiaca sme sa vzali. Po celé dva roky mi písavala. Prežili sme spolu 53 rokov,“ dodáva.
Na otázku, či mu nechýba volant, keď už nemôže šoférovať, pán Michal odpovedá protiotázkou: „A prečo by som nemohol? Veď ešte všetko ovládam. Trúfol by som si, len chodí sa mi ťažšie, pravá noha ma bolí od kĺbu. Inak som zdravý, jem i spím dobre,“ hovorí.
Pán Michal pripúšťa, že jeho dlhovekosť je nielen Božia zásluha. „Neubližoval som, nevedel som sa s nikým pohádať. Snažil som sa s každým dobre vychádzať, poriadne pracovať. Na vojenčine som podkúval kone. Bolo nás päť kováčov. Skúšajúci prišiel až z Užhorodu. Všetkým povybíjal grif z podkovy, len môj zostal. Podkova sa skrivila, ale kúsok železa – grif - v nej ostal. A tak som sa snažil robiť po celý život,“ dodáva.
„Nemôžem žiť bez roboty. Kdeže by som len tak presedel celý deň?“ uzatvára namiesto receptu na dlhovekosť.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy zo severného Zemplína nájdete na Korzári Horný Zemplín
