Roky pôsobil ako tréner a rozhodca. Hoci si Humenčan Anton Petrušovský dnes sadne na bicykel už len sem-tam a pozornosť sústredil hlavne na zbieranie známok s cyklistickou tematikou, pokladá sa za cyklistu telom i dušou. Tí humenskí boli vraj vždy ako jedna veľká rodina.
HUMENNÉ. Prvá etapa cyklistických pretekov Okolo Slovenska v Humennom prebudila v mysli Antona Petrušovského spomienky na humenskú cyklistiku.
Mesto kedysi neodmysliteľne patrilo na cyklistickú mapu Slovenska.
Poznal každú jamu na ceste
Anton začal súťažne bicyklovať v roku 1960 za mladších dorastencov pod vedením Jozefa Forgáča. Farby našej krajiny hájil aj v Poľsku a na Ukrajine.
Po čase vymenil súťažný bicykel za trénerský. „Prišiel za mnou kolega Štefan Kovalický s nápadom založiť v Humennom cyklistický oddiel,“ spomína na rok 1970, keď s pomocou Gejzu Kardoša a ďalších nadšencov zapísali do miestnych dejín Lokomotívu Humenné.
„Chlapci chceli pretekať. Každý týždeň cez víkendy, celých päť rokov, sme boli na nejakej súťaži. Chodili sme po celom Slovensku. Bol som trénerom a rozhodcom druhej triedy. Chlapci mali od 13 do 19 rokov a bolo ich veru neúrekom,“ hovorí Anton Petrušovský.
„Trénoval som aj Michala Babina, dnes poslanca mestského zastupiteľstva, ktorý po nás istý čas oddiel viedol. Po zmene spoločenskej situácie však prestal fungovať,“ spomína.
Pečať cyklistu nechal Anton aj na pracovisku. V Chemlone desaťročie (1975 - 1985) viedol oddiel cykloturistiky. Aj jemu vďačí za to, že na Slovensku poznal – ako sám hovorí - každú jamu na ceste.
Ako na kravičke
Hoci cyklistika je individuálny šport, tímový pocit spolupatričnosti funguje.
„Keď sme boli raz ešte ako chlapci so Štefanom Kovalickým na pretekoch okolo VSŽ, tréner nám povedal: „Keď Piťo dostane defekt, dáš mu svoj bicykel, nech ide ďalej a ty urobíš čo treba.“ Vtedy sa ešte lepili galusky. Štefan bol vtedy lepší ako ja, bol v prvej výkonnostnej triede, ja v druhej. Slová trénera sa naplnili. Piťo dostal defekt, dal som mu svoj bicykel. Štefan bol o dobrých dvadsať centimetrov nižší. Moje sedlo hore, jeho dole. Ja som zvyšných štyridsať kilometrov sedel ako na kravičke, on skoro po stojke došiel do cieľa,“ spomína so smiechom.
Ako jedna rodina
Cyklistický oddiel bol podľa slov pána Antona ako jedna veľká rodina.
„Na sviatky sme mali doma dvere otvorené. Chlapcom som kontroloval žiacke knižky. Keď sa neučili, nemohli trénovať a pretekať. Chodil som za rodičmi a spolu sme riešili, čo treba.“
Najradšej spomína na rôzne „motivačné“ triky. „Kto prvý dosiahol vrchol kopca na Porúbke, dostal čokoládu. Aj galuska bola odmenou. Nikdy nezabudnem na to, ako som nášho najlepšieho cyklistu Daniela Dundu, ktorý odišiel do Interu Bratislava, na pionierskych majstrovstvách Československa v Rožňave oblial vedrom vody zo studne, keď ho chytali „maniere“ a nechcelo sa mu bicyklovať. Šliapol do pedálov a etapu s prehľadom vyhral. Na každého platilo niečo iné. Na Fera Roubala bolo treba kričať. Keď som naňho zreval, a mal som veru mocný hlas, išiel ako blesk,“ hovorí so smiechom.
A chlapci boli šikovní. „Spomeniem Petra a Ladislava Ištvánovcov, Jána Vajsa, Mariána Uhrina, Zdena a Fera Roubalovcov, bratov Kávovcov, Milana Pavlovčíka. Vynikajúci cyklokrosár bol Pavol Zdravecký.“
Aj keď za roky sa bicykle i výstroj zdokonalili, teória cyklistiky ostáva podľa pána Petrušovského stále rovnaká.
„Dve kolesá, jeden cyklistický rám, jedno sedlo, jedny riadidlá, jedny prevody, jedny pedále, jedny brzdy. Sadneš na bicykel a toč. Tu je štart, tam cieľ. Musíš vyhrať. Toto je cyklistika. Nič iné,“ hovorí.
Chýbajú cyklotrasy
Preteky Okolo Slovenska boli v Humennom v rokoch 1978 a 2002. „V utorok 4. júna chlapci prišli na esko, na miesto, kde sa vychádza od Osloboditeľov na Sokolovskú na spojku k námestiu na Gorkého. Je dôležité vedieť, kde sa treba postaviť. Všetkých som tam stretol,“ hovorí so smiechom.
Voľakedy sa jazdievalo súťažne takmer v každom meste s elipsovým námestím. V Humennom si ľudia ešte pamätajú Humenský cyklistický okruh z päťdesiatych rokov.
Dnes Antonovi Petrušovskému chýbajú v meste a blízkom okolí cyklotrasy. „Voľakedy mi pri jazde z kopca namerali rýchlosť 85 kilometrov. Dnes sa bojím ísť na cestu. Išiel som na bicykli do Strážskeho, vlasy mi dupkom stáli od strachu. Vodiči jazdia rýchlo a sú neohľaduplní,“ hovorí.
V televízii si nenechá ujsť ani jeden cyklistický prenos. S úľubou si prezerá zbierku známok s cyklistickými motívmi. Pochádzajú z celého sveta a niektoré majú vyše šesťdesiat rokov. Darmo, cyklistika je záľuba na celý život.
Anton Petrušovský. S diplomom z poľského Rzesowa z roku 1962.
Foto: jo
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy zo severného Zemplína nájdete na Korzári Horný Zemplín
