Do radov Červeného kríža vstúpila ešte v rodnej bulharskej Varne ako študentka gymnázia. Neskôr v ňom ako lekárka aktívne pracovala vyše pol storočia. Nedávno ju Slovenský Červený kríž ocenil zápisom do Knihy cti. Aktívna, vitálna a stále usmiata lekárka Biserka Kupčová zo Sniny miluje svoju prácu, je optimistka s presvedčením, že dobré slovo lieči. Na lekárske začiatky v Uliči spomína s láskou a pri spomienke na aktívnych červenokrižiackych dobrovoľníkov sa jej nahrnú slzy do očí.
SNINA. Biserku Kupčovú, rodáčku z bulharskej Varny, zavial pred rokmi osud do Uliča. Neskôr sa jej domovom stala Snina.
„Kedysi u nás museli chlapci po strednej škole narukovať na dva roky do armády. Až potom mohli ísť študovať na vysokú školu. Aby sme my dievčatá neboli vo výhode, dva roky sme mali prečkať v práci. Bola som aktívna komsomolka. Nechcelo sa mi sedieť v kancelárii, tak som po gymnáziu nastúpila do textilnej fabriky vo Varne ako tkáčka. Po roku ma poslali na štúdiá do Liberca na textilnú vysokú školu. Vždy ma ťahalo k medicíne, chcela som pomáhať ľuďom, tak som požiadala v Prahe o štúdium medicíny na Karlovej univerzite. Naše orgány súhlasili pod podmienkou, že mi štúdium budú financovať rodičia,“ začína rozprávanie lekárka Biserka Kupčová zo Sniny.
Osveta bola náplňou práce lekára
Členkou Červeného kríža sa stala ešte v rodnom meste. Aktívna bola aj počas vysokoškolského štúdia. Keď s manželom, svojím spolužiakom a rodákom zo Žarnovice, prišla ako mladá lekárka do Uliča, práca preň sa stala samozrejmosťou.
„Doktor Gabriel Hoffmann bol dlhoročný predseda spolku a veľký propagátor aktivít. V Uliči sme koordinovali prácu kríža v každej obci. Vytvorili sme hliadky, vyškolili množstvo dobrovoľníkov. Osveta bola vtedy náplňou práce lekára. Oveľa viac sa v tejto oblasti robilo ako dnes,“ spomína pani Kupčová na koniec šesťdesiatych rokov.
„V Tvarone a lesnom závode sme založili spoločnú zdravotnícku družinu a zúčastňovali sme sa na celoslovenských súťažiach,“ hovorí.
Kedysi sa žilo inak
Po siedmich rokoch pôsobenia na obvodnom stredisku v Uliči sa manželia Kupčovci presťahovali do Sniny.
„Vo Vihorlate mal Červený kríž vyše 300 členov. Dievčatá boli v poskytovaní predlekárskej pomoci veľmi dobre vyškolené a pripravené aj na krízové situácie, vedeli pohotovo a veľmi profesionálne reagovať. Mám na ne krásne spomienky,“ hovorí s dojatím pani Kupčová.
V štruktúrach organizácie prešla rôznymi funkciami. Tri volebné obdobia pôsobila vo federálnom výbore Červeného kríža v Prahe v sekcii záchranárskych činností a poskytovania prvej pomoci.
Dlhé roky pôsobila ako členka predsedníctva SČK v Humennom, neskôr ako predsedníčka SČK v Snine.
„Na východe sa nám s manželom páčilo. Východniari boli veselí, úprimní, družní. Navzájom si pomáhali. Pamätám si, ako členky Červeného kríža na dedine vyniesli na dvor starú babku aj s posteľou, upratali a vybielili celý dom a vniesli ju späť. Robili to dobrovoľne a nič za to nechceli. Žilo sa inak. Dnes sa ľudia i doba zmenili,“ hovorí pani Biserka.
Chudobu nevidela
Na pobyt v Uliči spomína s láskou.
„V tých časoch, keď sme boli 'hore' po školách prednášať, boli sme pre obyvateľov kino, divadlo, osveta, televízia i rozhlas. A veľmi si to vážili. Milovala som svoju robotu. Nevidela som chudobu, zaostalosť, koniec asfaltky v Uliči a prašné cesty, gumáky i chustky na ľuďoch, ktorí prišli do zdravotného strediska. Videla som pacientov, ktorí potrebovali pomoc, ale aj trochu lásky a porozumenia. Uvedomila som si to až vtedy, keď raz na jeseň prišla moja mama zo slnečnej Varny, zarazilo ju i rozplakalo, ako tu ľudia žijú. Ja som to tak nevidela a necítila,“ lesknú sa pani Kupčovej slzy v očiach.
„Boli to ťažké, ale krásne roky. Stále spomínam, ako som sa po slovensky učila s Rusnákmi. Rozumeli mi však lepšie ako manželovi.“
Dobré slovo lieči
„Pacient bol pre mňa vždy prvoradý. Som presvedčená o tom, že dobré slovo je viac ako liek. Veľa som slúžila. Udržiavala som tak kontakt so všeobecným lekárstvom. Nikdy mi neprekážalo, že som musela v noci vstávať k pacientom. Snažila som sa ľudí chápať a vždy som do izby k pacientom vstupovala s úsmevom,“ hovorí.
Súčasný systém podľa pani Kupčovej „brzdí“ lekárov v ich citoch k pacientovi. „Urobil z nás úradníkov s množstvom papierovej práce,“ dodáva.
Večná optimistka
Pani Kupčová sa v mladosti vrcholovo venovala atletike a športovej gymnastike. Ako lekárka sa neskôr špecializovala na rehabilitáciu, fyziatriu a balneológiu.
Stále aktívne pracuje. Spolu s dcérou, tiež lekárkou, sa venuje aj alternatívnej medicíne - akupunktúre, tradičnej čínskej medicíne.
Kontakt s rodiskom udržiava – pozerá bulharskú televíziu, číta noviny, každý rok aj dvakrát sadá do auta, aby navštívila súrodencov.
„Čím som staršia, tým viac mi je smutno a cítim potrebu vidieť svojich blízkych. Nič však neľutujem. S tunajšími ľuďmi si rozumiem. Nikdy mi nedali pocítiť, že som cudzinka. Vždy som ale rešpektovala miestne zvyklosti a správala sa podľa nich. Cítim sa ako Sninčanka,“ hovorí dvojnásobná babička a prababička.
Ako sama hovorí, nerada upratuje, ale v kuchyni, ktorá je skôr bulharskou ako slovenskou je naozajstnou paňou.
„Baví ma svet. Roky mám, aj choroby mám, bolia ma kríže. Viete, na seba nikdy nemám čas,“ dodáva so smiechom.
„Som optimista. Keď sa mi stanú zlé veci, hodím ich za hlavu a idem dopredu. Nad vodou ma drží to, že milujem svoju prácu.“
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy zo severného Zemplína nájdete na Korzári Horný Zemplín
