Hoci sa môže pochváliť nemalými pracovnými úspechmi v takmer 40-ročnej profesionálnej kariére, tvrdí, že najdôležitejšia je pre ňu rodina. Dve dcéry a manžel, ktorý ju vždy podržal a tešil sa z výsledkov jej práce.
HUMENNÉ. Na sklonku minulého roku sa primárka Vasilová v ankete Hospodárskych novín a Zdravotníckych novín Top lekári na Slovensku v hlasovaní dostala medzi šesticu najlepších pediatrov. Obsadila štvrtú priečku. Stala sa tak jedinou Top lekárkou z nášho regiónu.
Vždy ste túžili stať sa detskou lekárkou. Sen sa vám splnil ...
- Po skončení štúdií v Košiciach v roku 1973 som nastúpila na detské oddelenie v Humennom. Postupne som si urobila atestáciu I. a II. stupňa z pediatrie a špecializáciu v neonatológii. Novorodenecký úsek bol vtedy súčasťou detského oddelenia. Jeho vtedajší primár Ivan Mocák postrehol môj záujem o túto problematiku a tak akosi prirodzene ma posielal pracovať aj na novorodeneckú izbu. V decembri 1982 sa v Humennom vytvoril pri detskom oddelení úsek pre nedonosené deti a jednotka intenzívnej starostlivosti, kde som pracovala najprv ako ordinárka a po vzniku samostatného novorodeneckého oddelenia 1. novembra 1994 ako primárka. Súčasťou oddelenia bol úsek fyziologických novorodencov, úsek patologických novorodencov a jednotka intenzívnej starostlivosti. Táto štruktúra v podstate funguje dodnes.
Spomenuli ste primára Mocáka...
- V mojom pracovnom živote som mala šťastie na dvoch vynikajúcich učiteľov. Jedným z nich bol práve on. Dal mi krídla, dovolil mi, aby som sa mohla realizovať, zavádzať nové metódy, pravdaže, pod jeho vedením. Druhým bol profesor Getlík. Dal mi nesmierne veľa. Naučil ma precíznosti. A obaja ma naučili ľudskej pokore. Stále spomínam na slová primára Mocáka: Keď človek dozrieva, podobá sa na zrelú pšenicu. Hlava mu klesá..., často hovorieval. Nesmiem zabudnúť ani na zástupkyňu primára Martu Haffnerovú. Od nej som sa priučila rozhodnosti, akčnosti a razantnosti. Nedávno oslávila osemdesiatku.
Vaši malí pacienti nevedia povedať, čo ich bolí. Komunikovať s rodičmi chorého dieťaťa si vyžaduje veľkú dávku trpezlivosti a empatie. Tí, čo vás poznajú, vravia, že vám nechýba.
- Rodičia sú šťastní, keď sa im narodí zdravé dieťa, a nešťastní, keď prichádzajú problémy a nie všetko je ideálne. Dnes sú rodičia viac informovaní. Pri „pretlaku“ informácií v elektronických a printových médiách si môžu akúkoľvek chorobu detailne naštudovať. Niekedy sa stáva, že si nesprávne pospájajú informácie z rôznych zdrojov. Tu by som zdôraznila úlohu a zodpovednosť lekárov pri komunikácii s rodičmi, dôležité je nájsť si čas na dôkladnú a zrozumiteľnú informáciu. Za veľmi dôležité považujem získať vzájomnú dôveru a potrebu spolupráce s rodinou dieťaťa. Samozrejme, je to ťažké, nie vždy sa nám to darí, ale je to nevyhnutné.
Máte za sebou aj mnohé pracovné úspechy. Pracovali ste ako členka tímu na výskumnej úlohe ministerstva zdravotníctva, ktorá sa týkala vysokofrekvenčnej podpornej ventilácie pri liečbe porúch dýchania nedonosených detí...
- Na začiatku bolo nadšenie, snaha pomôcť, ale predovšetkým absencia dostupných prístrojov. V tých časoch sa centrálne podporoval výskum na klinických pracoviskách. Ako mladí lekári sme o tom často diskutovali, inšpirovali sa zahraničím, a to bol prvý krok k sformovaniu tímu, ktorý začal pracovať na vytvorení zariadenia na podpornú ventiláciu, ktorý pomáha pri poruchách dýchania u nedonosených detí. Pracovala som v ňom s doktorom Törökom a mojím manželom v rokoch 1984 až 1989.
Toto zariadenie sa používa dodnes... Pokladáte to za svoj najväčší pracovný úspech?
- Určite áno. Všetci spomíname na toto obdobie s láskou. Ale musím pre spravodlivosť dodať, že na prvé miesto by som dala vybudovanie samostatného novorodeneckého oddelenia s jednotkou intenzívnej starostlivosti a jednotkou resuscitačnej intenzívnej starostlivosti v Humennom.
Neraz ste dostali pracovné ponuky mimo mesta. Prečo ste z Humenného neodišli?
- Som šťastná a spokojná s tým, že som svoj osobný i profesijný život prežila na východe Slovenska. Ktovie, či by som inde mala také pochopenie zo všetkých strán, ako tu. Deťom je jedno, kde sa narodia, či v centre alebo na periférii krajiny. Treba im pomáhať rovnako tu i tam. Tu je stále čo riešiť. Opakovane upozorňujeme, že z východu Slovenska máme problém s transportom novorodencov na vyššie, špecializované pracoviská. Letecký transport novorodenca z východu napríklad do bratislavského detského kardiocentra prakticky nefunguje. Obrátili sme sa na ministerstvo zdravotníctva so žiadosťou o riešenie. Desiateho mája cestujeme na stretnutie so štátnym tajomníkom.
Práca je pre vás dôležitá. Na prvé miesto však kladiete rodinu.
- Manžel je tiež lekár, máme dve dcéry. Jedna je pediatrička, druhá rádiologička. Mala som veľké šťastie, že môj životný partner mal absolútne pochopenie pre moju prácu. Bolo to vlastne obojstranné. Sme spolu 32 rokov. Vždy sme si navzájom pomáhali, chápali jeden druhého, dopĺňali sa a nahrádzali sa. Manžel výborne varí. A musím priznať, že keď boli deti maličké, v zálohe sme mali babky. Takže všetko išlo akosi prirodzene. Ak nie je pochopenie v rodine, ani v práci to nejde.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy zo severného Zemplína nájdete na Korzári Horný Zemplín
