Neskôr pravidelne prispieval do literárnych súťaží Literárne talenty i Grossmanovo korzo.
HUMENNÉ. Rodák (1941) z Hnúšte – Likiera sa do Humenného prisťahoval s rodičmi ako šesťročný chlapec a nové miesto sa stalo jeho domovom.
Dnes vie o ňom oveľa viac ako ktorýkoľvek rodák. O svoje poznatky sa podelil s účastníkmi besedy vo Vihorlatskej knižnici.
Prvá poviedka bol vlastne triapolminútový krátky film o druhej svetovej vojne.
„Hlavnú úlohu v ňom hrali fotografie. Pripravil som ho do súťaže Humenská kamera. Vyhral som tretiu cenu,“ spomína pán Kirschner na svoje začiatky.
Neskôr pravidelne prispieval do súťaží Grossmanovo korzo a Literárne talenty. „Nie sú vymyslené. V každej poviedke je niečo zo života. Nedokázal by som písať o niečom, čo som neprežil. Niektoré sú zo starého Humenného. Mám aj humorné,“ hovorí.
S úsmevom spomína na stretnutia so známymi literátmi, keď vo Vyšnom Kubíne staval s priateľom Antonom Popovičom, známym slavistom, chatu.
„U Margity Figuli vo Vyšnom Kubíne sme jedli chlieb s masťou a cibuľou. Na Orave som sa zoznámil s básnikom Teom Florinom. Býval v drevenici, na eternitovej tabuľke v prednej záhradke mal nápis Som v tlačiarni v Martine, vraj preto, aby ho ľudia neotravovali. V dome hralo rádio....“
Stretol sa s Hviezdoslavovou vnučkou. „Bola sprievodkyňou v múzeu Hviezdoslava v Dolnom Kubíne. Na nedeľňajšom kermeši v Leštinách nás posadili rovno do országhovskej lavice. Vtedy ma tam možno niečo trafilo,“ spomína so smiechom.
Prišiel inšpektor Derrick
Pána Kirschnera priviedlo k záujmu o históriu aj jeho učiteľské povolanie. V Turcovciach odučil 14 a v Jankovciach 20 rokov na jednotriedke.
„Na jedno oddelenie na vyučovaciu hodinu mi vyšlo sedem minút. Bola to veľmi ťažká, namáhavá, ale zaujímavá a zábavná práca. Napísal som si prípravy a hocikedy sa stalo, že mi prváčik povedal, že niečomu nerozumie, musel som vysvetľovať pol hodiny a prípravy boli fuč. Deti však boli veľmi šikovné. Niektorí prváci vedeli tretiacke vybrané slová, a niektorí tretiaci si zas opakovali učenie z nižších ročníkov. Zvyčajne dve oddelenia pracovali samostatne, jedno pracovalo s učiteľom a štvrté sa pripravovalo na prácu s učiteľom. Objavil som stavebnicu lego. Išiel som na kurz do Košíc, privliekol som do školy stavebnicu za tridsaťtisíc korún a začali sme školu hrou. Potom prišla inšpekcia. Žiaci nazvali inšpektora Derrickom. A bolo veselo,“ spomína na časy, keď bol učiteľom, riaditeľom i zástupcom zároveň.
„Dokonca som musel absolvovať so školníčkou kuričský kurz. Ale moje deti boli dobré. Ony sa učili a nevedeli o tom, že sa učia,“ hovorí.
Tri vozy sena
„V „starých časoch“ mali učitelia v štátnych a obecných školách lepšie platy ako dnes. V Jankovciach dostal učiteľ tri vozy sena. Učiteľ, rechtor, mal od obce byt, naturálie – drevo na kúrenie, obilie, seno, kravy mohol pásť na obecnej paši,“ hovorí pán Kirschner.
V regionálnych novinách Homonna és vidéke, ktoré v meste v roku 1901 založil reformovaný farár, publicista a spisovateľ Ladislav Réz, sa dočítame, že učitelia v štátnych školách mali tzv. kongrú, platy rádovo v tisícoch forintov. Napríklad hlavný slúžny Harasti Miklós zarobil 6 300 forintov.
Kde je cintorín Jokula?
„Mnohí si myslia, že po Humennom chodia drevené električky so zapichnutými valaškami. Máme veľmi zaujímavú históriu, prehnali sa tadiaľto dve svetové vojny. Mestečko Humenné bolo multikultúrne, žili tu ľudia rôznych národností, konfesií a vytvárali svoju vlastnú kultúru, ktorú by sme mali poznať,“ vyjadruje presvedčenie Michal Kirschner.
S obľubou číta staré mapy, v ktorých našiel niekoľko zaujímavostí.
„Na území mesta sa údajne nachádzal cintorín Jokula. Podľa môjho názoru ide o skomolený názov. V rakúsko-uhorských vojskách boli kartografi väčšinou Maďari alebo Nemci a miestne názvy sa často skomolili. Je možné, že cintorín existuje, ale nevieme kde. Známy je cintorín z rokov 1914 – 1918 nad Kudlovcami. Tzv. cholernik, teda cintorín, kde pochovávali obete cholery, bol na území dnešnej Kalvárie. Staré cintoríny boli na mieste bývalých verejných WC, kde stojí na začiatku pešej zóny banka, na mieste bývalého okresného súdu na Mierovej ulici a pri gréckokatolíckej farskej cerkvi na Lipovej,“ hovorí amatérsky historik.
Šibeničný vrch
Humenné malo podľa neho vraj aj „šibeničný vrch“. Nachádzal sa na mieste starej tehelne pri vstupe do mesta.
„Našli sme ho zakreslený v starej mape. Znamená to, že mesto muselo mať aj kata. Hovorí sa, že býval na začiatku Hubkovskej doliny,“ prezrádza Michal Kirschner.
„Mestá, ktoré katov nemali, si ich 'objednávali' z iných miest. Na okolí mali katov napríklad Levoča, Bardejov či Prešov. Kati boli kasta. Mali zvláštnu lavicu v kostole i stôl v krčme. Remeslo sa dedilo z otca na syna a zvyčajne sa brali mladí z katovských rodín. Kto sa dotkol kata, bol jeho človek. Využívali to hlavne kriminálnici. Keď si niektorého z nich kat vzal za pomocníka, zbavil sa tak svojho trestu. Koľko ľudí v meste popravili, nevieme a zrejme sa to ani nikdy nedozvieme,“ dodáva.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy zo severného Zemplína nájdete na Korzári Horný Zemplín
