Chovatelia Igor Trebišovský a Miroslav Kakuta z Humenného na svojich domácich miláčikov nedajú dopustiť a svorne tvrdia: sú to dobráci od kosti a „pohoďáci“. Čo na tom, že miláčikovia - írske vlkodavy - dosahujú v kohútiku výšku takmer 80 centimetrov a vážia bezmála 80 kilogramov, sú to členovia rodiny.

HUMENNÉ. Írsky vlkodav je všeobecne považovaný za najväčšie psie plemeno. Podľa literatúry sú vlkodavy prívetivé, trpezlivé, ušľachtilé, pozorné, veľmi inteligentné a dobre znášanlivé voči deťom.

„Práve preto som si ho zaobstaral. Čítal som, že je to najlepší pes k deťom. Hrá sa s nimi, ležia na ňom, dáva na ne pozor. Je veľmi trpezlivý, taký „pohoďák“,“ vysvetľuje Humenčan Igor Trebišovský, prečo do ich rodiny pribudol Aron.

Po dedovi Ír, po otcovi Nemec prišiel z Nitrice pri Novákoch do nového domova ako 7-týždňové šteňa a okamžite si získal srdcia všetkých v dome.

Vari najdlhšie si zvykala 5-ročná fenka bišóna Mima, ktorá mu dokazovala, že ona je paňou domu. „Spočiatku doň skákala, ale zvykla si,“ hovorí pán Trebišovský.

Ani nešteká

V nedeľu oslávil Aron rok a jeho parametre sú úctyhodné – výška v kohútiku 80 centimetrov a váha 75 kilogramov.

„Nie je na stráženie, ani na poľovačky, len k deťom. Bez problémov zvládol základné povely, je poslušný a ľahko ovládateľný. Pohybuje sa voľne po dome, má však vyhradené svoje miesto. Aj keď je bránka otvorená, z dvora na ulicu nevyjde, ba ani nešteká,“ chváli svojho obľúbenca pán Trebišovský.

Nič mimoriadne vraj Aron nevyžaduje. „Žerie iba granule, prípadne granule s cestovinou. Ľudskú stravu nezje, žiadne zvyšky od obeda. Chodíme pravidelne na prechádzky, cez víkend na dlhšie. Sme vonku aj 3 – 4 hodiny. Vždy som chcel mať veľkého psa. Doma sme chovali čuvača i labradora, ale práve toto plemeno naplnilo moju predstavu o ideálnom psovi,“ dodáva pán Trebišovský a sľubuje, že keď Aronovi dorastie srsť, prestane ho sám česať a odvezie ho do salóna.

Strážca s rešpektom

„Kúpil som si ho ako strážcu domu a ambulancie. Chcem, aby vzbudzoval rešpekt a zároveň aby neublížil žiadnemu môjmu pacientovi. Vlkodavy sú nekonfliktné psy,“ týmito slovami vysvetľuje veterinárny lekár Miroslav Kakuta, prečo k sedemročnému teriérovi Bonovi pribral ešte jedného štvornohého priateľa.

Hoci je deväťmesačný Natan vlastne ešte len šteňa, na „strašenie – stráženie“ je svojím vzhľadom a veľkosťou ako stvorený.

„Z každého psa, čivavy či vlkodava, sa dá vychovať zúrivá beštia. Z hľadiska chovateľskej genézy je však úplne normálne, že čím je plemeno väčšie, tým dôslednejšie sa veľmi agresívni jedinci vylučujú, aby človek vedel so psom komunikovať a mohol ho ovládať,“ hovorí.

Dôležitá je kvalitná strava

Aprílový Natan prišiel ku Kakutovcom do Humenného z Brezna. Ako každý veľký pes, i on je náročný na kvalitu potravy.

„Odmalička sme ho museli kŕmiť tak, aby sme zaručili správny vývoj kostry a svalov. Veľmi rýchlo naberá na hmotnosti, už teraz váži 65 kilogramov. Za tri dni pribral aj kilo. Doslova nám rástol pred očami. Sem-tam dostane dobrotku za odmenu pri výcviku, ale vždy až potom, keď sa nažerie,“ dopĺňa pán Kakuta.

Vlkodavy žijú krátko, dožívajú sa v priemere 8 – 9 rokov a sú náchylné na srdcovocievne choroby, na ochorenia kostí, kĺbov a žalúdka.

Bono žiarlil

Natan je poslušný a učenlivý „dobrák“.

„Snažíme sa chodievať s ním do mesta, do prírody, skrátka socializovať ho. Aby sa vedel správať medzi psami i ľuďmi, aby sme ho vedeli ovládať. Psy stále dodržiavajú pravidlá, ľudia sú tí, ktorí ich porušujú. Treba byť dôsledný. Pes poslúcha veľmi rád, len ho to niekto musí naučiť. Natan má najväčšiu radosť, keď mu dovolím vyskočiť mi na plecia,“ hovorí skúsený chovateľ.

Najväčšie trápenie s Natanom v rodine má, zdá sa, Bono, ktorý na nový prírastok dlho a vytrvalo žiarlil.

„Zatiaľ je to tak, že Bono rozkazuje Natanovi. Keď ho neposlúcha, trhá mu chlpy z brady. Uvidíme, dokedy to tak bude,“ dodáva.

Národný poklad

Vo svojej írskej domovine sa vlkodav teší veľkej úcte.

„Tamojší chovatelia majú zaužívané, že uchovnia len jedince maximálne z dvoch vrhov. To znamená, že do plemennej knihy môžu byť zapísané len šteniatka z dvoch vrhov. Majitelia sú na psíky veľmi hrdí a veľmi dôsledne a dôkladne im vyberajú partnerov, aby zachovali genetiku. Šteniatka sa rezervujú vopred aj niekoľko rokov a niektoré farebné variácie u nás ani nie sú dostupné,“ dodáva doktor Kakuta.

„Mať psa je v prvom rade zodpovednosť. Treba sa mu venovať. Nedávno som hovoril s jedným manželským párom zo Švajčiarska. Tam je povinné, že chovateľ musí najprv absolvovať „vodičák“ na psa – víkend teórie a dva víkendy praxe – kde sa naučí všetko potrebné,“ uzatvára.

Zaujímavosti

Pôvod najväčšieho plemena psov vôbec, írskeho vlkodava, je zahalený tajomstvom. Plemeno je staršie, než história krajiny, podľa ktorej je nazvaný.

Faktom zostáva, že v prastarých keltských hradoch žili obrovské psy typu dnešného vlkodava, ktoré v kohútiku dosahovali výšku až 120 cm a používali sa na ochranu sídiel a na lov veľkých mäsožravcov, najmä medveďov a vlkov. Vyšľachtili ho Rimania na území dnešného Írska a pôvodne sa využíval ako sliedič.

Vlastníctvo vlkodava bolo vždy výsadou urodzených vrstiev a šľachticov. Psy boli často posielané ako dary kráľovským rodinám do celej Európy a Škandinávie.

Obrovský záujem a časté exporty do cudziny výrazne znížili jeho chovateľskú základňu v Írsku. Hrozil takmer celkový zánik plemena. Preto bola v roku 1952 vydaná deklarácia zakazujúca jeho vývoz z krajiny.

Zásluhou kapitána Grahama, ktorý roku 1860 začal s regeneráciou vlkodava zo zvyškov starých jedincov, sa toto prastaré plemeno zachovalo až dodnes, len s menšími rozmermi a nárokmi.

Zdroj: www.irskyvlkodav.sk, Wikipedia

Na prechádzke. Igor Trebišovský s Aronom a Miroslav Kakuta s Natanom.
Foto: jo


Mima a Aron. Skamarátili sa.
Foto: archív

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy zo severného Zemplína nájdete na Korzári Horný Zemplín