„Nemala som na to odvahu, myslela som si, že nie som až taká dobrá,“ spomína na svoje rozhodovanie. Režisér Patrik Lančarič jej povedal, že sa nemá báť. Prihlásila sa a na štúdium réžie a dramaturgie na VŠMU v Bratislave ju zobrali na prvýkrát. Dnes patrí medzi najmladšie slovenské režisérky. Píše, prekladá hry, zvládla aj doktorát. Žije život, aký si vysnívala. Jej snom je raz režírovať na Broadwayi.
HUMENNÉ. Humenská rodáčka Adriana Totiková zavítala nedávno do rodiska, aby študentom Gymnázia arm. gen. Ludvíka Svobodu, ktoré sama absolvovala, porozprávala o svoje práci. Študentov najviac zaujímali „pikošky“ z televízneho zákulisia.
K divadlu ste mali blízko už na základnej škole. Kedy ste si uvedomili, že chcete byť režisérka?
Pôvodne som chcela byť herečkou. Hrala som v rôznych amatérskych divadlách, ale nemala som odvahu prihlásiť sa na Vysokú školu múzických umení. Dievča z východu Slovenska, mnohí mi hovorili, že takíto ľudia sa neuplatnia. Najprv som získala základné estetické a lingvistické vzdelanie na odporúčanie triednej učiteľky Jany Kababíkovej, neskôr som išla študovať réžiu. Vedela som, že divadlo je to, čomu sa chcem venovať deň i noc. Až na vysokej škole som si uvedomila, že mňa viac baví situáciu vytvárať, baví ma príbeh prežívať za všetky postavy. Začalo to smerovať k réžii, absolvovala som režisérske workshopy, ale stále som nemala odvahu.
Vykonávať túto prácu na Slovensku je pre ženu veľmi ťažké. Keď mi však režisér Patrik Lančarič povedal, že sa nemám báť a mám to skúsiť, prihlásila som sa na réžiu a dramaturgiu, a zobrali ma na prvýkrát.
Čomu okrem réžii sa ešte venujete?
Píšem, prekladám hry, vtedy si akoby oddýchnem. Odvíja sa to od toho, či chcem byť sama alebo s ľuďmi. Dobré na mojej profesii je to, že stále som v inej etape. Keď sa hra pripravuje, som sama. Keď sa tvorí tím, som s 5 ľuďmi. Keď sa skúša, je nás 30. Po premiére som osamelá. Účinkovala som aj v niekoľkých častiach Ordinácie v ružovej záhrade. V lete som pomáhala v projekte Pláž 33. Niečo sa chystá, ale vopred nechcem nič prezrádzať.
Kedy sa vám v hlave zrodí myšlienka na novú hru?
Je to impulz, niečo, čo je vo mne emocionálne zaujímavé. Napríklad téma svadby. Zažila som jednu svadbu, ktorá mala dramatický priebeh, a vtom som si uvedomila, že to bude zaujímavé pre mladých ľudí. Vecí, ktoré sa ma dotknú, musia dozrieť, to sú tie najlepšie nápady.
Ako si spomínate na mesto, v ktorom ste vyrastali?
Mesto Humenné a život v ňom je to, čo ma neskutočne rozvíjalo. Som vďačná, že som tu vyrástla. Bolo to bezpečné, radostné mesto, behala som kade-tade. Dodnes ma mesto inšpiruje. Urobila som inscenáciu Tie roky 90te, ktoré sú jednoznačne prepisom spomienok z mesta. Sú v nej miestne reálie, ulice, obchody, miesta na „Mierovke“.
Ako sa cítite v „meste východniarov“ v Bratislave?
Keď som tam prišla prvýkrát, okradli ma o všetky peniaze. Štart nebol slávny, bol skôr tragický. Prvý rok bol objavovací, neskôr nastala kríza. Vždy sú tie fázy rôzne, ja z Bratislavy „poloutekám“ a potom sa vždy vraciam, je to už môj domov, mám tu blízkych, sociálne zázemie, prácu. Vždy si musím od nej oddýchnuť, preto 2 - 3 mesiace trávim mimo. Teraz som bola vo Varšave a Ostrave. Mám Bratislavu veľmi rada, za tých 12 rokov poznám jej limity. Sú tam dobrí ľudia, ale prekáža mi konflikt Bratislava verzus východ. Je to jedna z vecí, ktorý by som raz chcela preniesť do filmu.
Máte nejaké nesplnené sny alebo si skôr užívate život podľa svojich predstáv?
Vysnívala som si život, aký mám. Kontakty vo veľkomeste, cestovanie... Niekedy je to náročné. Túžim pôsobiť v New Yorku. Jediný nesplnený sen je režírovať na Broadwayi. Prednedávnom som náhodou stretla Sarah Jessicu Parkerovú, respektíve som si ju vysnívala, pretože je to moja najobľúbenejšia herečka. Stáli sme vedľa seba na jednom priechode. Je v skutočnosti naozaj krásna a má neskutočnú auru. Potom som sa stretla s predstaviteľom Harryho Pottera Danielom Radcliffom. Na Broadwayi hral v jednom predstavení, po ktorom nasledovala aukcia. Radcliffe vyšiel na pódium a zhadzoval svoje oblečenie, ktoré dražil pre charitu.
Fakty
Kto je Adriana Totiková
Narodila sa v Humennom. Vyštudovala slovenský jazyk a estetiku na Filozofickej fakulte, réžiu a dramaturgiu na VŠMU v Bratislave. Počas štúdia absolvovala stáž na Akademii Teatralnej im. A. Zelwerowicza vo Varšave.
Patrí medzi najmladšie slovenské režisérky. Stojí za divadelnými hrami ako Ráno po, Hurá Luxus! či Tie roky 90te. Počas štúdia na VŠMU vytvorila autorskú inscenáciu Žena cez palubu, ktorá bola nominovaná na cenu DOS-ky (Divadelná osobnosť sezóny) za Objav sezóny. V Bratislave sa už cíti ako ryba vo vode, pôsobí v nej 12 rokov.
Zažila aj pobyt za „veľkou mlákou“. V New Yorku viedla prednášky, kde poslucháčov oboznamovala s hereckou technikou u nás.
bj
Autor: Bianka Jevičová
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy zo severného Zemplína nájdete na Korzári Horný Zemplín
