Spomienky Vojtěcha Zitu a Márie Mitrusovej dopĺňajú literárne črty Michala Kirschnera, „básne“ a kresby Andreja Piláta Polonského a dobové fotografie z rodinných archívov.

HUMENNÉ. Uvedenie brožovaného dielka, ktorého zostavovateľkou je Mária Mišková z Vihorlatského osvetového strediska, sa konalo v bývalom Vihorlate, pôvodne Sodomkovom dome.

Mária Mišková sa k mnohým zaujímavým spomienkam dostala ešte začiatkom roka, keď pripravovala výstavu Reminiscencie obohatenú o rozprávanie Starohumenčanov.

„Touto knižočkou nemienime skončiť. Dostal sa nám do rúk rukopis pán profesora Bileca, tiež by sme chceli jeho spomienky vydať v brožovanom zošite. Máme úmysel celé toto dielko dostať do scénickej podoby, do programu pod pracovným názvom Na Vaľaškovskim mosce... koncom mája. Oživíme spomienky vo forme divadelných výstupov,“ povedala na stretnutí v Sodomkovom dome.

Kto bol Pilát a "pilátovci"

„V pozostalosti Dušana Šoltésa, môjho brata, bol jeden čierny zošit,“ takto tajomne začala Mária Mišková spomínanie na Andreja Piláta Polonského.

Nočný strážnik a kurič v kine Partizán bol zaujímavou postavičkou mestečka 50. a 60. rokov. Jednoduchý vo svojich názoroch a postojoch pán Pilát sa stal obľúbencom hŕstky stredoškolských gymnaziálnych študentov.

Vzájomné sympatie boli impulzom pre jeho originálne a bizarné literárne vyjadrenia. Tie sa spolu s jeho zlepšovákmi už vynájdených vecí zachovali v samizdatovom zborníčku.

Pilátova generácia sú dnešní sedemdesiatnici. Nikto však nevie povedať, kedy sa Pilát narodil a zomrel.

„Dokonca sme si pozháňali pečiatku, a každú báseň sme mu oštempľovali s tým, že bude mať vydanú knihu,“ spomína Klára Dobáková na pána Piláta, ktorému nik inak nepovedal ako „nočný hlídač.“

„Mali sme dom na Kukorelliho ulici, ktorý už nestojí. Schádzali sme sa tam my dievčatá, prezliekli sme sa a každá z nás bol nejaká spisovateľka. Mali sme medzi sebou Katarínu Lazarovú i Boženu Němcovú. V 58. roku sme boli v desiatom ročníku jedenásťročenky. Chodili sme za ním. Boli sme nadšené, lebo stále niečo napísal. Chodil na svojom povestnom bicykli a keď nás v meste stretol, pýtal sa: A vy co tu robice, pani spisovatelka? Skončilo sa to tak, že pán Pilát sa dozvedel, že ide o čosi  'nekalé'. Prišiel do školy, my sme sa skryli v suteréne. Potom si nás zavolali. Básne našli u profesorov pozitívnu odozvu. Namiesto toho, aby nás pokarhali, si ich vzali a údajne bolo v zborovni veľmi veselo. U Humenim na rinku stretol som tam slečinku. Bula to pani Purmová. Také básne písal,“ rozpráva.

„Bol predmetom našich rozhovorov. Ako insitný umelec mal neskutočnú produkciu a tým živil naše diskusie. Zdalo sa to síce ako recesia, ale pán profesor Minďaš to pochopil. My sme neurážali,“ pridáva sa Ján Jenčík. K pilátovcom patril aj Marián Haľko či renomovaný slovenský historik Dušan Kováč.

List z Austrálie

Na Humenčana Štefana Molokáča, ktorý žije v Austrálii, padla voľba zahrať si na Vaľaškovskim mosce Piláta. Keďže sa na Slovensko v budúcom roku nechystá, úloha ostáva neobsadená.

„Myslím si, že by bolo dobré vytvoriť klub starých Humenčanov, ktorý by mal plán akcií, stretnutí, osláv. Treba zorganizovať večer Andreja Piláta Polonského s hudbou a posedením. Podmienkou by bolo, aby sa každý obliekol ako  'nočný hlídač' a predniesli by sa poeticko-prozaické skvosty jeho tvorby so spomienkou na veselé príhody, ktoré sme s ním prežili. Klub by mal poskytnúť jeho členom pravidelný kontakt, spoločenský relax. Navrhujem, aby sa volal Handrix klub,“ toto odkázal pilátovcom mailom.

„Miznúci svet nie je nostalgickým premýšľaním nad čímsi, čo tu už nie je. Je súčasťou osobnej histórie autorov a vďaky mestu, ktoré ich prijalo, v ktorom prežívali svoje radostné i bolestné skúsenosti a ktoré aj ich vkladom je dnes o čosi bohatšie,“ uzavrela Mišková.

Fakty

Vojtěch Zita, dôstojník československej armády, prišiel do Humenného v roku 1919 spolu s čs. práporom v rámci povojnovej pomoci a obnovy Slovenska. Kópiu zápiskov poskytol jeho syn Čestmír, ktorý žije v Prahe.

Mária Mitrusová, rodená Kasaničová, v zošite na 150 stranách vlastnou rukou opísala svoje zážitky z rokov 1929 – 1952. Píše v humenskom nárečí, akým sa hovorilo na Kudlovciach, kde prežila značnú časť svojho života. „Keď som prišla do prvej triedy k pani učiteľke Kudelásovej, pol roka ma presviedčala, že domček nemá dach, ale strechu, že o stenu nie je opretá drabinka, ale rebrík. Po polroku som konečne pochopila, že sa tú slovenčinu jednoducho budem musieť naučiť,“ povedala Magdaléna Fabiánová, prv ako začala spomienky čítať.

Michal Kirschner, bývalý učiteľ a autor literárnych čŕt o Humennom, sa pred rokmi stretol s vnučkou Pavla Országha Hviezdoslava na Orave. „Bol som tam s jazykovedcom, slavistom Antonom Popovičom. Stretli sme aj Margitu Figuli, ktorá bývala vo Vyšnom Kubíne. Mali tam odpust – kermeš. Prišli sme ako hostia. Posadili nás v Leštinách do dreveného kostola do Hviezdoslavovej lavice. Možno vtedy ma to trafilo,“ hovorí o svojom rozhodnutí písať.

jo

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy zo severného Zemplína nájdete na Korzári Horný Zemplín