Zapojilo sa do nej aj hematologicko-transfúziologické oddelenie (HTO) humenskej nemocnice. Potrvá päť týždňov.

HUMENNÉ. Vždy v utorok, štvrtok a piatok od siedmej do desiatej ráno sú dvere humenskej transfúzky otvorené pre darcov.

„Voľakedy bolo treba prísť nalačno. Dnes si už môžete dať ľahké raňajky a piť veľa tekutín,“ vysvetľuje riaditeľka Územného spolku Slovenského Červeného kríža v Humennom Silvia Knapiková.

Na pleciach spolku ležia rôzne náborové aktivity. „Pre 51 študentov, zástupcov stredných škôl, sme zorganizovali stretnutie, kde sme ich informovali o darcovstve. Doba sa začína meniť k lepšiemu a mladí si čoraz viac uvedomujú, že ide o dobrý skutok,“ dodáva.

Snina musí aj nakupovať

Primárka HTO humenskej nemocnice Valéria Bašistová si pamätá „lepšie časy“.

„Sme veľká spádová oblasť. Krv potrebujeme nielen pre humenskú, ale aj pre sninskú nemocnicu. Potrebovali by sme 300 – 400 odberov mesačne,“ hovorí.

Svoje zohráva aj geografická poloha. „Sme okrajová nemocnica. Všetci mladí odišli do veľkých miest za prácou či do škôl. Nie sú tu vysoké školy. Potenciál darcov nám tak unikol,“ zdôrazňuje.

„Robíme, čo sa dá. Spolupracujeme s Červeným krížom na rôznych kampaniach,“ dodáva.

Darcovstvo sa pohybuje po sínusoide, niektoré obdobia sú lepšie ako iné. „Sme odkázaní na interaktívnu spoluprácu s darcom. Sme závislí od toho, že ich pozývame,“ vysvetľuje.

Jar a jeseň je obdobím vyššej spotreby krvných prípravkov. Súvisí to so zvyšujúcou sa operatívou po lete, narastajú problémy s tráviacim traktom. „Nie vždy vieme zabezpečiť sninskú nemocnicu potrebným množstvom. Niekedy je nútená nakupovať,“ ťažká si primárka Bašistová.

Chodia pravidelne

Miroslav Chovan chodieva darovať krv od osemnástich rokov pravidelne každé tri mesiace už tridsať rokov.
„Asi len trikrát sa mi stalo, že som nemohol, lebo som mal znížený hemoglobín. Sestrička mi vždy zavolá, že už môžem prísť,“ hovorí. Organizované kampane pokladá za potrebné, ale v jeho prípade už nie sú motivujúce. „Často ma minú, lebo som bol darovať krv predtým,“ dodáva.

Vladislav Michalko z Jasenova si pamätá časy, keď s partiou kolegov čakali na odber medzi stovkou darcov. Dnes sa už darcovstvo akosi „nenosí“ ani medzi zamestnávateľmi.

„Keď sa cítim zdravý, idem. Chodievam pravidelne už dvadsať rokov. Prvýkrát som prišiel darovať, keď sa nám narodil syn, ktorý potreboval krv,“ hovorí.

Ide po plakete

Gabriela Krupčinská absolvovala minulý týždeň 40. odber.

„Začala som darovať v deväťdesiatom treťom. Otec ochorel na rakovinu a potreboval krv od príbuzných. Dovtedy som bola vždy málokrvná. Vtedy sa možno zo stresu, alebo riadením osudu či iným riadením stalo, že som mohla darovať. Pritiahla som k darcovstvu obe svoje dcéry, jedna je už bronzová darkyňa. Mám dobrý pocit, že môžem pomôcť niekomu cudziemu. Beriem to ako milú povinnosť,“ dodáva pani Gabriela.

Veronika Čabinová prišla na humenskú transfúzku z Uliča. Je študentkou druhého ročníka fakulty manažmentu v Prešove.

„Chodievam darovať od osemnástich. Asi raz polročne, lebo nejem toľko mäsa, koľko by som mala. Dnes som tu po štvrtýkrát,“ hovorí.

Prvýkrát prišla na Valentínsku kvapku krvi do Humenného. „Už od pätnástich som čakala, kedy budem plnoletá, aby som mohla darovať. Snažím sa zlanáriť brata, ale zatiaľ sa neodvážil. Bojí sa ihiel. V Prešove som ešte nikdy nebola v nemocnici, neviem sa tam orientovať. Preto som prišla tu, kde sa cítim príjemne. Sú tu milí ľudia, sestričky,“ dodáva. „Idem na plaketu,“ uzatvára so smiechom.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy zo severného Zemplína nájdete na Korzári Horný Zemplín