Keď rušňovodič Gabriel Džugan z Humenného nastupoval v stredu 15. augusta na zmenu, netušil, že zažije najdramatickejšie okamihy života. V tuneli pod Soroškou zbadal, že mu horí rušeň.

HUMENNÉ. „Pred očami som mal stále obrázky mojich dvoch detí. Stáli pre mne všetci svätí,“ hovorí dnes pri spomienkach na požiar, ktorý sa mu podarilo vlastnými silami uhasiť a zabrániť tak obrovskej katastrofe. Do vlaku mal totiž „zapriahnutých“ 15 cisterien s benzínom.

Minister dopravy mu za to udelil najvyššie rezortné vyznamenanie.

Štyridsaťročný Gabriel Džugan je rušňovodičom v nákladnej doprave telom i dušou už dve desiatky rokov. Po rokoch pôsobenia v Humennom sa jeho novým pracovným pôsobiskom stalo rušňové depo v Haniske pri Košiciach.

Deň ako každý iný

Pán Gabriel pracuje na turnusy. Denná zmena sa strieda s nočnou a tromi dňami voľna.

„Ráno som vstal ako obyčajne o pol tretej a vlakom o 3.20 h som sa odviezol do Košíc a autobusom do Hanisky. Pridelili mi dva rušne. Do vlaku bolo zaradených 15 cisterien s benzínom. Obsluhujem rameno Košice – Plešivec, Košice – Čaňa. Bolo pekne, slnečno. Príroda je pod Soroškou krásna,“ opisuje Gabriel Džugan bežný pracovný deň.

Cesto ubiehala plynulo a nič nenasvedčovalo tomu, že sa rutinná služba zmení na drámu.

„Keď som vošiel do Jablonovského tunela, asi po sedemsto metroch som cez kontrolné prvky zistil, že niečo so zadným rušňom nie je v poriadku. Vyklonil som sa z okna a uvidel som, že celý rušeň horí. Vedel som, že je zle,“ spomína.

Ako v akčnom filme

Ďalšie udalosti sa mu dnes pred očami odvíjajú ako na filmovom plátne. Pán Gabriel si omotal okolo tváre a hlavy navlhčenú montérkovú blúzu, schmatol hasiace prístroje a začal hasiť.

„Vedel som, čo veziem. V tuneli nie je mobilný signál a jasne som si uvedomoval, že som odkázaný sám na seba. V tuneli je dvanásťpromilové stúpanie. Spočiatku som ani nemohol vyliezť na rušeň, taký bol naklonený,“ hovorí.

„Stále som mal pred očami moje dve deti. Videl som ich všade - na hasiacich prístrojoch, na rušni. Musím to zvládnuť, hovoril som si. Akosi som si v tej chvíli neuvedomoval, že sa môžem nadýchať škodlivých splodín, že sa môžem zraniť. Prevládla profesionalita a pocit zodpovednosti,“ dodáva.

Zvíťazila profesionalita

Požiar sa mu podarilo po hodnej chvíli uhasiť. Habkajúc rukami, s mobilným telefónom v ústach, aby mu „svietil“ na cestu, sa vytackal z tunela.

„Bola tam absolútna tma. Nič som nevidel,“ hovorí pán Džugan. „Vonku bol krásny biely deň. Telefonicky som sa spojil so svojím rušňovým dispečerom Martinom Sinčákom, ktorý poslal pomocný rušeň. Ten ma vytlačil cez tunel až do Lipovníka,“ vysvetľuje.

Cez tunel sa vrátil s nákladným vlakom do domovského depa ešte v ten istý deň. „Bol to taký zvláštny pocit. Ale človek sa nad to musí povzniesť a vyrovnať a s tým. Svedomie je jedna vec, podvedomie druhá a profesionalita tretia,“ dodáva.

Z rúk štátneho tajomníka ministerstva dopravy Andreja Holáka prevzal na oslavách Dňa železničiarov uznanie za záslužný čin.

Otec a športovec

Gabriel Džugan je, ako hovorí, v prvom rade otec. Sám sa stará o 17-ročnú dcéru Janku a 15-ročného syna Gabriela.

Humenská športová verejnosť ho pozná ako bývalého aktívneho futbalistu, vedúceho mužstva, manažéra klubu v sálovom futbale i mužstva v Rokytove. Rád hubárči a varí. V partii je ľudovým rozprávačom a zabávačom.

Hravo si poradí aj s moderovaním a mikrofón mu vôbec nie je cudzí. „Spolu so sestrou som moderoval plesy. Moja sestra Antónia Bendíková – Džuganová je absolventkou konzervatória, spolužiačkou Igora Timka, Mariána Čekovského či Judity Bilej. Povedala mi, že som sa mal dať na inú, nie železničiarsku, dráhu,“ hovorí s úsmevom.

Momentálne sa však rušeň za mikrofón vymeniť nechystá. „Robota ma baví. Mám svoju prácu rád,“ dodáva.

Foto: archív

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy zo severného Zemplína nájdete na Korzári Horný Zemplín