Na dve desaťročia sa výtvarne odmlčal. Ale len pred verejnosťou. A ukázal verejnosti, že tvoriť nikdy neprestal.
HUMENNÉ. Na sobotňajšej vernisáži vo Vihorlatskom osvetovom stredisku sa zišli nielen priatelia a známi, ale aj príbuzní. Z havajovského rodu majú mnohí k umeniu blízko.
Jozef Havaj prišiel do Humenného v osemdesiatych rokoch po absolvovaní Fakulty dizajnu Technickej univerzity v Košiciach.
„Spoznali sme sa na jeseň, kedy sme zvykli organizovať súťaže autorskej výtvarnej tvorby Paleta. Priviedol aj svojho učiteľa, dnes profesora Tadeusza Blonského. Zapôsobil na mňa ako typ húževnatého človeka. Nikdy nezabudnem na to, keď sme v osemdesiatych rokoch pracovali na veľkom projekte presídľovania ľudí zo zátopovej oblasti Starina,“ zaspomínala si na vernisáži kurátorka výstavy Mária Mišková.
„V apríli '81. roku veľmi pršalo. Jožo vtedy pod maringotkou pololežiac, polosediac maľoval vrch Gazdoráň, lebo ho chcel zachytiť. Až po rokoch som sa dozvedela, prečo mu je táto téma taká blízka. Jožo pochádza z dedinky Petejovce, ktorú postihol podobný osud kvôli Domaši,“ dodala.
Iná citlivosť
„Ako asistent som stretol v škole mladého človeka, ktorý vyčnieval z radu iných študentov. Nie fyzickým zjavom, ale inou citlivosťou, ktorá uňho narastala. Jozef nielen pozeral okolo seba, ale aj videl a všímal si,“ neodpustil si exkurz do minulosti profesor Blonski.
„Jozef stále hľadal lepší spôsob znázornenia okolitého sveta, ale našťastie sa nezameriaval na technickú dokonalosť. Emotívna zložka bola vždy podstatná. Preto sú jeho práce plné harmónie,“ dodal.
V rode Havajovcov je viacero členov, u ktorých umelecké ambície prerástli v životné povolanie a poslanie.
Jedným z nich je krstný syn a bratranec Jozefa, operný spevák a barytonista Juraj Havaj, ktorý na vernisáži zaspieval.
Jeho otec architekt Juraj Havaj st. pôsobil na Fakulte architektúry Slovenskej technickej univerzity v Bratislave. Pre Jozefa, svojho synovca, napísal báseň.
„Obdivoval som našich spisovateľov. Vážil som si majstra Smreka. Napísal jednu báseň pre modranských vinohradníkov. Dostala sa do zbierky Moje najmilšie, ktorú nám s manželkou venoval raz po polnoci u neho v byte na Ulici Fraňa Kráľa. Na túto báseň som napísal parafrázu. Neprešla jazykovou úpravou,“ vysvetlil žartom a pridal „zdravicu“: „Ži dlho, maľuj, život užívaj, doži sa storočnice.“
Ostal v ňom smútok
„Bol som v siedmom ročníku, keď nás donútili odísť. O dva dni vyhodili do povetria celú dedinu, kostol, všetky domy. Podmínovali ich a vyhodili do povetria. Na druhý deň bola celá dedina jedna zrúcanina. Horšie ako po vojne. Ostalo to vo mne. A pri Starine som sa stratil v tej krajine, keď som si uvedomil, čo ľudí čaká. Nás rozprášili po celej republike. Popretŕhali putá medzi ľuďmi,“ načrel do spomienok z detstva rodák z Petejoviec Jozef Havaj.
„Mám rád výtvarné umenie. Maľujem odmalička. Človek vekom dostáva odvahu. Ide do farieb odvážnejšie. V minulosti som mal väčší rešpekt pred maľbou, farby som tlmil a plochy sú pokojnejšie. Teraz z obrazov cítiť svetlo, teplo. Je to živé,“ vyznal sa autor a dodal, že najradšej kreslí.
Autor: jo
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy zo severného Zemplína nájdete na Korzári Horný Zemplín
