Nepokladá sa za profesionála, ale ani za amatéra. Hoci fotografuje od svojich štrnástich rokov, „naozaj“ začal s fotografiou ako päťdesiatročný. Tatry sa mu dostali pod kožu a Vinné sa stalo jeho domovom.
HUMENNÉ. Na besede v knižnici sa 71-ročný Mikuláš Jacečko podelil so svojím životným príbehom s poslucháčmi.
V Habure žil do svojich piatich rokov. Rodina sa odsťahovala, keď otec dostal prácu školníka v Ruskom gymnáziu v Medzilaborciach, neskôr v Humennom. Do rodiska sa vracal k babičke.
„Mala 12 detí. Bola to skutočná osobnosť našej rodiny a predstavovala pre mňa ozajstné rodinné zázemie,“ hovorí pán Jacečko.
„Dedinské kríže z môjho detstva sa ani po rokoch nezmenili. Ľudia k nim prichádzali, sňali si klobúk, pokľakli, pomodlili sa a prežehnali. O potom išli ďalej po svojej robote.“
Zapôsobilo to naňho tak mocne a inšpiratívne, že neskôr sa kríž stal dominantou v jeho cykle fotografií Kresťanské symboly.
„Silne na mňa zapôsobil symbolický cintorín v Tatrách, lebo na ňom ležia aj ľudia, s ktorými som sa kamarátil, ktorých som poznal,“ hovorí.
Brata odsúdili za špionáž a vlastizradu
V Humennom nastúpil do Ruskej ľudovej školy na Valaškovciach. O inšpiratívne prostredie ruského gymnázia, kde bol otec školníkom, ho pripravili pohnuté roky. V '51. roku odsúdili brata pána Jacečka za špionáž a vlastizradu.
„Otca dali do sninského Vihorlatu do výroby. Mňa otcovi známi 'schovali' do Sniny. Tam som v '57. ukončil jedenásťročku maturitou,“ spomína pán Jacečko.
V tom istom roku išiel na jar na talentové skúšky na Vysokú školu múzických umení. Prijali ho na dramaturgiu a réžiu. „Keď sa mamka dozvedeli, že bude zo mňa herec, začali veľmi nariekať. Ty budeš s medveďom na lancku chodiť! – plakala. Vtedy bol herec komediant, cirkusant,“ hovorí s úsmevom.
Zasadla rodinná rada. Kritériá boli jasné – ísť študovať tam, kde sú peniaze. „Na Vysokej škole železničnej v Prahe som dostal uniformy – vychádzkovú a pracovnú, réžijku na trasu Praha – Medzilaborce i vreckové,“ spomína.
Počas štúdia sa zaoberal statikou, vysokou matematikou, konštrukciou mostov a tunelov. Ako odborný asistent sa dostal na Vysokú školu dopravnú do Žiliny. Zo zahĺbenia do vedeckej práce ho vyrušili dvaja páni. „Vytkli mi, že brat bol špión a mosty a tunely sú strategické objekty. Dali mi najavo, že v tomto smere nemám vedeckú perspektívu. Boli to také časy.“
Na škole skončil a desať rokov riaditeľoval žilinskému Domu techniky a kultúry. V humenskom múzeu sa mu neskôr zišlo diaľkové štúdium muzeológie v Brne aj znalosti z techniky. V parku sa staval skanzen a stavbár sa pridal.
Láska k našim veľhorám sa prebúdzala u pána Jacečka postupne. Ako astmatik chodil po nich tridsaťpäť rokov.
„Tatry ma zachránili. Poznám ich lepšie ako mnohí Tatranci,“ hovorí.
Odvďačil sa im fotografickým cyklom Tatry – môj druhý domov. V Tatranskej galérii bude mať stálu expozíciu z fotografií, ktoré Tatrám daroval.
Viniansky pristaš
Pán Jacečko je vinianskym pristašom, priženil sa tam. „Tu som našiel niečo, čo ma dostalo do polohy fotografa. Fotografovať tak, ako teraz fotografujem, som začal, keď som mal päťdesiat. Nie som profesionál, ale ani amatér,“ hovorí.
Jeho fotografie zaujali majiteľov penziónov, ktorí ich využili na propagačné účely a zákazkami mu pomohli odštartovať fotografickú kariéru. Kvalitné aparáty priniesol švagor z Austrálie. Téma prírody zvíťazila. „Ako chorý človek som sa snažil komunikovať s prírodou. Videl som, že mi pomáha. Pre túto krásu sa oplatí bojovať o život. Neodídem z tohto sveta, keď je tu tak krásne,“ hovoril si neraz na lavičke v Tatrách, kde sedával aj Wolker.
Pán Jacečko vystavoval na 60 samostatných výstavách doma i v zahraničí. Za poctu pokladá výstavu v Prezidentskom paláci v čase návštevy pápeža Jána Pavla II., aj stálu výstavu v Pápežskom ústave sv. Cyrila a Metoda v Ríme v sieni pútnikov.
„Vždy ma zaujímalo, ako vnímajú moje fotografie – obrazy ľudia. Tešilo ma, keď v nich videli krásu. Nikdy som neskúšal maľovať. Cítim sa ako maliar, ktorý maľuje fotoaparátom,“ hovorí pán Jacečko.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy zo severného Zemplína nájdete na Korzári Horný Zemplín
