„Dosiahol som vrchol blaha značenia,“ hovorí so smiechom, čo v preklade znamená, že v značkárskej kariére dosiahol absolútny vrchol – stal sa inštruktorom. V nohách má tisícky kilometrov chodníkov v rôznych častiach Slovenska. Hoci je aj po sedemdesiatke v dobrej kondícii a dobrovoľnícku prácu miluje, pomýšľa na odovzdanie štafety.
HUMENNÉ. Michal Kirschner nie je humenský rodák. Do mesta sa s rodičmi prisťahoval v roku 1947 ako šesťročný chlapec a nové miesto mu prirástlo k srdcu.
„Bývali sme v srdci Slovenského raja, otec pracoval u lesov. Tu sme žili v Handrixe. Ten som mal celý zlietaný. Na Handrixe nebolo žiadnych domov. Nebolo tu nič, len lúky a les. Celé dni som chodil po lesoch a nestretol som živého človeka. Vyhovovalo mi to,“ spomína.
Musí ovládať predpisy
Ako vášnivý turista a milovník prírody sa dostal k značkovaniu chodníkov.
„Každý značkár by mal byť členom Klubu slovenských turistov. Rok musí značkovať s už vyškolenými kolegami. Potom musí absolvovať školenie a zvládnuť učebné texty. Obsahujú všetky potrebné informácie a predpisy,“ hovorí pán Kirschner.
Túto prácu robí už pol storočia. Bol pri značení najstaršieho povojnového žltého chodníka s číslom 8713 z Humenného cez Petočovú na Brestov.
„Každý značkár dostáva zápočet. Vykonané práce sa započítajú a hlásenie sa posiela do Bratislavy. Podľa počtu kilometrov je odmeňovaný odznakom Turista značkár. Najnižší je žltý, potom nasleduje zelený, modrý a červený. Najvyššie ocenenie je inštruktor značenia. Ten už vytvára aj texty, vypočítava nomogram. Podľa neho sa dá vyrátať, za koľko minút pôjdete do kopca alebo za ako dlho z neho zídete,“ vysvetľuje.
„Turista“ fantóm
Značenie pokladá za mimoriadne záslužnú činnosť. „Myslím si, že základné vybavenie cestovného ruchu sú značkované chodníky,“ hovorí.
Problémom sú podľa pána Kirschnera niektorí nezodpovední súkromní vlastníci lesov, ktorí bez milosti vyrubujú označené stromy. „Stalo sa nám, že sme vyznačkovali trasu a o týždeň tam nebolo nič.“
Niekedy značkári natrafia aj na vandalov. „Mali sme takého, čo značky pomaľoval vulgárnymi slovami a obscénnymi maľbami. Hovorili sme mu fantóm. Dokonca bol až na Troch tablách. Našťastie, prestal. Asi sa šťastne oženil a tak skončili jeho erotické dobrodružstvá,“ smeje sa pán Kirschner.
Práca značkára je fyzicky i časovo náročná a slabo honorovaná. Za kilometer chodníka obnovenej turistickej značky v oboch smeroch patrí značkárovi odmena 1,60 eura. Za postavenie smerovníka 5,60 eura.
Značkár sa musí vyznať aj v topografii. „Mnohí značkári spolupracujú s kartografickými ústavmi pri vydávaní turistických máp.“
K bežnej pracovnej výbave značkára patria písmomaliarske štetce, kefa na čistenie značky, záhradnícke nožnice na konáre, pílka a barakrylové farby. V torbe nesmie chýbať digitálny fotoaparát.
„Podľa nových predpisov musíme odfotografovať značku pred a po obnove. Stačia dva – tri kusy na kilometer,“ vysvetľuje.
Má priateľov po celom Slovensku
„Zvykol som si na túto robotu. Pochodil som prakticky celé Slovensko. Mám všade priateľov. Na Slovensku je okolo 300 značkárov. Občas chodím na revízie. Bol som po chodníkoch v Malej Fatre, vo Volovských vrchoch. Keď idem po inom chodníku, uvedomím si, aké chyby robíme a z toho môžeme ťažiť.“
V nohách má tisícky kilometrov. „Nikdy som to nerátal. Napríklad na Kremenci som bol asi 50–krát. Na niektorý kopec sa za rok značkár dostane aj päťkrát,“ hovorí.
V Humennom pracujú štyria aktívni značkári – Michal Kirschner, Jozef Kozmon, Alexander Daňo a Ľubomír Jakub.
V Snine pôsobí Dušan Reiser, predseda regionálnej rady Klubu slovenských turistov (KST). Jednému z nich odovzdá raz Michal Kirschner značkársku štafetu.
Zaujalo nás
Značkovanie
Značkovanie chodníkov zastrešuje Klub slovenských turistov. Ústredná komisia značenia sídli v Bratislave.
Na Slovensku je vyznačkovaných asi 13 500 kilometrov chodníkov.
Regióny majú na starosti jednotlivé regionálne komisie značenia. Región Humenné (okresy Humenné, Snina a Medzilaborce) má 282,5 kilometra značkovaných chodníkov.
Červenými značkami sú označené dlhé hrebeňové chodníky na Poloninách. Značky môžu byť modré, zelené a najkratšie chodníky bývajú vyznačené žltými značkami. Vyznačkované chodníky väčšinou prechádzajú z údolia na hrebeň, cez hory. U nás sa po niektorých dá prejsť do Poľska.
Najznámejší v našom regióne je chodník Osadné – Balnica, o ktorom sa hovorilo vo filme Osadné. Chodníky k poľským susedom sú na Kremenci, na Rjabej skale, cez Čertižnianske sedlo, cez Lupkovský a Laborecký priesmyk.
jo
Vedeli ste?
Značka musí mať rozmery 10 x 10 cm, farebný pás je v strede, medzi dvoma bielymi pásmi. Značkami sa dá vyznačiť miestny rekreačný okruh, medzi významové značky patrí vyhliadka, zrúcanina, studnička, prameň (vyznačuje sa iba v prípade, že ho hygienici označia po rozbore vody za pitný), chata, prístrešok. Vyznačené sú náučné chodníky, kúpeľné značky, okružné cesty.
Smerovníky sú žlté stĺpy s červenou strieškou, na ktorých sú primontované kovové smerovky. Na nich je vyznačený počet hodín na prejdenie chodníka. Dá sa z nich odrátať počet kilometrov a rok vyhotovenia smerovky.
Značkuje sa na kmene stromov, na múriky, na kamene, skaly. Značky sa môžu umiestňovať vo voľnom priestranstve aj na tzv. značkárske koly. Značka sa umiestňuje zvyčajne do výšky 1,8 metra. Hustota závisí od terénu.
Prvé značky vznikli okolo roku 1870 v Štiavnických vrchoch. Potom sa značkovali doliny vo Vysokých Tatrách.
V našom regióne ako prvý značkoval skaut profesor Bilec. Najstarší chodník viedol zo Zemplínskych Hámrov na Morské oko cez sedlo Tri table. Bolo to ešte za prvej Československej republiky. V Humennom je najstarší žltý chodník Humenné – Brestov s číslom 8713 a modrý chodník Humenné – Vinné.
jo
Špeciálna značka. Ukazuje cestu k pravekej mohyle nad Handrixom.
Studnička. Značka na ňu môže upozorňovať len v prípade, že je voda hygienicky vyhovujúca.
Túto prácu robí už pol storočia. Foto k článku: Jana Otriová
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy zo severného Zemplína nájdete na Korzári Horný Zemplín
