Obe nedávno získali cenu na krajskom kole súťaže Výtvarné spektrum a postúpili do celoslovenského kola.
HUMENNÉ. Dievčatá v umeleckej škole vedie učiteľka Beáta Miškovičová. Hovorí, že Antónia Jalčáková je výraznou maliarkou od detstva. Rada experimentuje, venuje sa maľbe a batike.
„Práve tak získala veľa cenných skúseností, ktoré potom využila aj v absolventskej práci. Tonka sa neuspokojila s klasickou voskovou batikou. Začala experimentovať. My vieme aj pokusné a nevydarené veci zužitkovať. Posúva nás to ďalej, provokuje a núti nás kreatívne rozmýšľať. Žiakov napichávam, naočkúvam experimentom a Tonka je v tomto smere ideálna,“ hovorí učiteľka Miškovičová.
„Pani učiteľka mi vložila chrobáka do hlavy, aby sme žltú farbu skúsili dať do viacerých odtienkov ako pri maľbe. Chytila som sa toho pri batike stromov, s ktorými som súťažila,“ vysvetľuje Antónia. V klasickej batike sa totiž namáča do jednej farby a ide sa od najsvetlejšej po najtmavšiu.
„Maľujem po nociach a z únavy a neopatrnosti som batiku ponorila do veľmi horúcej vody a vosk sa roztopil,“ spomína na nezdar.
Na všedné veci sa pozerá „nevšedne“
Maľuje figúry, fascinujú ju stromy. „Najprv som si nafotila stromy na námestí, aby som zachytila hru svetiel. Jesenný strom s farebnými listami, ktorý je v noci osvetlený odspodu, to som chcela zvečniť. Páčila sa mi stromová aleja po ceste do školy s farebným kobercom pod nimi. Námet vo mne dozrieval od septembra do decembra, keď už boli stromy holé. Nedá sa hneď chytiť prvotného nápadu,“ hovorí Tonka.
Jej najväčším podporovateľom a psychickou oporou je otec. „Plakal, keď sa dozvedel, že v tomto roku Tonka získala cenu. Už bol s ňou v Trenčíne na celoslovenskej súťaži po čestné uznanie. Obával sa, že sa medzi amatérskymi, ale vyspelými „umelcami“ stratí. Stáli medzi nimi s malou dušičkou. Vtedy sa Tonka prezentovala batikou. Na dvoch posteľných plachtách zachytila huslistky. Tam ju to naštartovalo,“ hovorí učiteľka Miškovičová.
Gymanzistka Tonka chodí ešte aj na husle, hrá v ľudovej hudbe folklórneho súboru Kolovrátok, rada spieva a tancuje.
Z umeleckej rodiny
Veronika Vajsová pochádza z rodiny, kde majú k umeniu všetci blízko. Otec má reklamnú agentúru, brat fotografuje, staršia sestra Vladimíra v tomto roku ukončila štúdium na vysokej umeleckej škole. Práve sestra mala i má na Veroniku veľký vplyv.
„Najradšej maľujem zvieratá, prírodu. Chodím so psíkom do prírody a všímam si jej premeny,“ hovorí.
Veronika si najprv odfotografuje to, čo chce namaľovať. Potom hľadá a mieša farby
. „Tak si to zjednodušujeme. Na fotografii máme vyriešenú kompozíciu. Farebnosť je naživo lepšia, fotografia nám odtienky farby nedá. Potom trochu usmerňujem, kde treba dotepliť, kde dochladiť,“ vysvetľuje učiteľka Miškovičová.
Na Veronikinej tvorbe sa podľa nej podpisuje vysokoškolský akademizmus odpozeraný od staršej sestry.
„U amatérov môže byť niekedy na škodu. Aj keď vo Veronikinom prípade nešlo o číry akademizmus. Možno práve 'vďaka ' chybičkám, ktoré na obrazoch boli, porota usúdila, že nejde o profesionála a stále je priestor na rast. Veronika pracovala samostatne, má na to a ja to u nej podporujem,“ dodáva učiteľka Miškovičová.
Učiteľka oceňuje, že sú obe dievčatá na seba náročné a kritické k svojej práci.
„Nedovolia mi zasiahnuť do svojich prác. Ani bodku nemôžem urobiť. Z princípu mi to nedovolia. Ja sa potom musím trápiť, hľadať správne slová a vysvetľovať. Musím podporovať ich vlastný štýl, zachovať detský naivizmus a rozvíjať originalitu. Je ťažké učiť výtvarnú,“ uzatvára Beáta Miškovičová.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy zo severného Zemplína nájdete na Korzári Horný Zemplín
