Nedávno oslávil 80-ku a 50. výročie sobáša s manželkou Oľgou. Minulý víkend si zatancoval na jubilejnom XX. ročníku Šaffovej ostrohy v Dlhom Klčove, kde vystúpil ako nositeľ ľudových tradícií.
TOPOĽOVKA. Pánovi Michančovi ani osem krížikov na chrbte nebráni, aby si obliekol kroj, zacifroval si a zaspieval.
Jeho rodina sa do Topoľovky prisťahovala z Poľska na začiatku minulého storočia. Držali sa svojich tradícií, obyčajov i zvyklostí v krojoch. „Bolo to obohacujúce a inšpirujúce,“ spomína.
Robotná a cieľavedomá rodina vždy ťahala za jeden povraz. „Panovala u nás súhra v domácom snažení. Ako dieťa som nemal problémy s vreckovým. Každý si z domáceho rozpočtu bral peniaze podľa potreby, ale každý doň prispieval podľa svojich síl a schopností. Aj my deti,“ spomína, keď ako 9-ročný chlapec dvakrát do týždňa prv, ako išiel do školy, zabehol s mliekom za notárom do Závadky.
Nedeľa bola nedeľou
Rodina bývala v kaštieli. Pán Michančo si odmalička pamätá bohatý kultúrny a spoločenský život v dedine.
„Nedele boli nedeľami. Stále sa spievalo. Mládež sa stretávala. Parobci pod Slavikovu plevňu nacvičovali štvorhlasný spev. Dievčatá pred Kovaľových šmykňou skúšali karičky. Každá musela priniesť nejaký veršík. Na zábavách sedeli dookola baby po lavkoch a pre tancujúcich boli hlavnou porotou. Neviem pochopiť, ako dnes môžu chlapci povedať, že nevedia spievať. Za našich mladých čias všetko spievalo,“ hovorí s úsmevom.
„Spomínam si na divadelné predstavenia v kaštieli. Mládenci natiahli plachty na šnúrkach, aby urobili oponu,“ hovorí.
Počiatočná nedôvera medzi domácimi a prisťahovalcami postupne slabla. Prvý „zmiešaný“ sobáš v obci zapísali až na začiatku štyridsiatych rokov.
„Pamätám si, že prišli za otcom radiť sa, ako a čo si má nevesta obliecť, ako ju treba odpytovať. Kto kde má stáť, čo a kto má kedy povedať, aby bolo všetko tak, ako sa patrí,“ spomína pán Michančo.
Svadba bola veľkou udalosťou a pozvaný bol každý. „Ešte popoludní po obrade družbovia obehli celý valal s pozvánkou na svadbu. Najdôležitejší chod bola polievka. Na nej si zakladala každá gazdiná. Kto dojedol polievku, vstal, aby uvoľnil miesto ďalším stolovníkom,“ hovorí.
Aby deti študovali
Topoľovské deti mali podľa slov pána Michanča šťastie na učiteľov. Od roku 1929 v obci fungovala škola a učitelia sa stali súčasťou dedinskej komunity.
„Chodili po domoch, rozprávali s rodičmi, žili s ľuďmi,“ hovorí. Babička pána Michanča bola negramotná, mama vedela len čítať. „Rodičom veľmi záležalo na tom, aby sme my deti študovali,“ zdôrazňuje.
Ako jedenásťročný chlapec chodieval denne pešo do Humenného do meštianky. „Nie vždy svietilo slnko. Neskôr som chodil na bicykli. Do pneumatík sme napchali slamu a trávu, aby boli pevnejšie,“ hovorí.
Možnosť študovať na fakulte architektúry a pozemného staviteľstva na vysokej škole technickej v Bratislave si musel pán Michančo pre „kádrové chyby“ „zaslúžiť“. Tri roky pracoval v hutnej projekčnej kancelárii.
„Nezdravili sme sa Česť práci!, ale Zdar Boh. Spomínam si, že sme raz boli v práci nepretržite 72 hodín. Bez odpočinku. Boli to také časy,“ hovorí.
Hlavné mesto však ponúklo mladému Topoľovčanovi množstvo kultúrnych, športových a spoločenských zážitkov. Na škole sa zoznámil s lúčničiarom, tanečníkom Viliamom Gruskom, ktorý posunul jeho záujem o folklór na vyššiu úroveň.
„Boli sme taká partia, kde nám dievčatá zavadzali. Často som s ním chodil na vystúpenia. To bolo spevu a tanca! Raz sme prespievali a pretancovali celú noc v predvečer prvého mája. Ani jedna pieseň sa nemohla zopakovať dvakrát,“ hovorí.
Občerstvuje sa folklórom
Po návrate zo štúdií pocítil pán Michančo smäd. „Smäd po folklóre, po živote. Čosi také som zažil v kultúre. Občerstvil som sa ňou,“ hovorí.
Útok „moderného“ socialistického spôsobu života na ľudovú kultúru, jej tradície a autentickosť napáchal podľa pána Michanča veľké škody. „Prišla iná kultúra, ktorej sme nerozumeli. Príliv ľudí z dedín do mesta znamenal vlastne jej stratu,“ hovorí. Organizovanie folklórneho života v obci bolo preto nanajvýš prirodzené.
„Nikdy som nebol bohvieaký tanečník. To skôr Janko Žulčák, Janko Hudák. Od nich som niečo odkukal. Ja som radšej spieval,“ spomína. „Nejde o podávanie ktovieakých výkonov, skôr o tanec pre radosť. Treba ho prežívať, nie sa pri ňom zapotiť.“
Roboty medzi nami
Uchovávanie starého, tradičného sa pre pána Michanča stalo poslaním. „Nehorlím za to, aby sme sa teraz všetci obliekli do krojov. Neodsudzujem, nekritizujem, len porovnávam. Mládež nie je zlá, možno sme len my urobili málo v odovzdávaní tradícií a príkladov,“ hovorí.
Starú generáciu ťažkosti života, vojnové i povojnové roky prinútili vyspieť skôr, ako dnešné deti. Pán Michančo je však presvedčený, že je lepšie mať – obrazne povedané - v kúte v triede školy palicu, ako revolver v rukách žiakov.
Dnešných ľudí delí na normálnych a na robotov. „Robot sa nevie smiať, spievať, pozdraviť, odzdraviť,“ hovorí. „Ľudia by si mali byť bližší. Voľakedy sme nemali zámku na dverách.“
Na oslavu priniesol palicu
Silu čerpá z duchovného života. Kantoruje v miestnom gréckokatolíckom chráme, každú nedeľu spieva v nemocnici v liečebni pre dlhodobo chorých.
„Tam si ľudia neprídu postáť pod orech, ako na dedine. Tam sa chodia vyrovnať so životom, pred odchodom,“ zdôrazňuje náročnosť svojho poslania.
Kroj si dnes pán Michančo aj napriek svojmu veku oblieka často. So sestrou Martou Repkovou, i bez nej, pravidelne chodieva na súťažné prehliadky sólistov tanečníkov v ľudovom tanci Šaffova ostroha do Dolného Klčova. Patrí mu titul nositeľa ľudových tradícií. Pravidelne prezentuje folklórnu skupinu Topoľovka na výtvarnom plenéri Insita v Humennom i na všetkých folklórnych oslavách v dedine a okolí.
Na oslavu životného jubilea a výročia sobáša si priniesol palicu. „Keď ma budú priveľmi chváliť, treba ma ňou poriadne uderiť. Ja viem, kde a v čom som lajdáčil, čo všetko som mal odovzdať,“ dodáva so smiechom.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy zo severného Zemplína nájdete na Korzári Horný Zemplín
