Ak nie, prosím, zoznámte sa!
HUMENNÉ. „Turistikovať“ začala ako stredoškoláčka, liezť ako vysokoškoláčka. Hoci po týchto činnostiach túžila odjakživa, nešla za nimi cieľavedome. Vždy sa k želanému dostala okľukou, akoby mimochodom.
„Nikto ma nepodporil – choď, skús, pohľadaj – tak som všetkému nechala voľný priebeh a postupne som sa dopracovala k tomu, čo ma vždy lákalo,“ vysvetľuje.
Petra učí v škole tretiakov a vedie turistický krúžok. „V minulom roku sa prihlásili štyri deti, v tomto roku už deväť. Deti často nikam nechodia, a tak sa im tieto aktivity páčia. Nedávno sme sa boli korčuľovať, plánujeme výlet do Tatier,“ hovorí.
I ona začínala s turistikou ako dieťa. „Chodili sme s otcom na huby do lesa, s kamarátmi na výlety do okolia. Postupne som sa zoznamovala s mladými ľuďmi, ktorí bicyklovali, chodili na túry a odvážili sme sa na túry do vzdialenejších miest – do Slovenského raja, do Tatier, do slovenských a poľských Polonín,“ spomína.
Po turistike prišlo lezenie
Na štúdiách v Prešove sa zoznámila s partiou lezcov. Liezla po umelých lezeckých stenách v športových halách, po bouldrových stenách, pod ktorými sú mäkké žinenky.
„Potom sme sa odvážili do voľnej prírody. Lezieme po skalách, ale aj v ľadoch. Liezli sme v Tatrách, v Španielsku, v chorvátskej Paklenici, na Novom Zélande. V Tatrách sme sa pri lezení potrápili najviac. Sú cesty odistené, kde viete kadiaľ ísť a sú na nich nity, do ktorých sa „zacvaknete“. Sú cesty, kde si na nákrese, na mapke hľadáte líniu prechodu a istenie si zakladáte sami,“ vysvetľuje Petra.
Náročnosť ciest je odstupňovaná a každý človek musí zvážiť, na čo mu vystačia sily.
„Vždy si vyhľadáme cestu, ktorá nám „sedí“. Stalo sa nám, že sme si počas lezenia neboli istí, kadiaľ cesta vedie, tak sme zlanili naspäť. Neriskujeme zbytočne. Snažíme sa byť zodpovední,“ hovorí vážne.
Do batoha si pribaľuje frendy
Mladá učiteľka Petra sa nezľakla ani horolezectva a skialpinizmu. „Na šliapanie do kopcov sa používajú lyže, na ktorých sú nalepené pásy. Na vrchole si ich snímete a na lyžiach zídete dole. To je skialpinizmus. Horolezci vyjdú po svojich ku skale, po ktorej lezú. Vysokohorská turistika je pešia turistika po náročných vrcholoch,“ vysvetľuje rozdiely Petra.
Okrem kondície je dôležitý aj výstroj. Vždy záleží na tom, kde a na koľko dní idete.
„Mnohí ľudia Tatry podceňujú. Počasie sa tam môže zmeniť náhle aj v horúcom lete. Bundu a rukavice nosíme so sebou vždy, či je leto či zima,“ hovorí.
Pol batoha zaberie práve výstroj: lezečky, sedačka, hrudný úväz, magnézium, expresky, vklinence, frendy, haemesky, lano, prilba. Keď k tomu prirátate ešte vodu, potraviny, varič, ešus, karimatku, spacák, stan – hneď sa cítite ako šerpa.
Petra uznáva ešte jedno nepísané pravidlo – nikdy nejsť sám. „Aspoň dvaja, ideálne traja. Keby sa niečo prihodilo, aby mal kto pomáhať a kto bežať po pomoc,“ hovorí.
Partner v živote i na lane
Petra má v nohách Matterhorn, Mont Blanc, Gross Venediger v Alpách, Kaukaz, Aspiring na Novom Zélande, ktorý pokladá za najkrajší.
Vo Vysokých Tatrách vyliezla Gerlach, Prostredný hrot, Vysokú. Jej snom sú Himaláje. „Dať si treky okolo Annapurny a Everestu len ako bežní turisti,“ prezrádza.
Teraz má však iné priority. V máji plánuje svadbu. Jej životný partner Dušan je i jej partnerom na lane. Pochopenie pre nevšednú záľubu našla aj v rodine.
„Spočiatku si naši mysleli, že je to len môj krátkodobý výmysel. Keď som si začala kupovať výstroj, pochopili, že je to naozaj. Určite majú obavy, ale chápu to a podporujú ma. Sú radi, že takto žijem. Ja si vlastne život užívam. Veľmi ma to napĺňa. Nerobím to pre adrenalín, aj keď na náročných úsekoch sa mi srdce rozbúcha, to áno. Mám pred horami rešpekt a vždy reálne zhodnotím svoje sily. A kde sú moje hranice? Leziem, keď je teplo, lebo v zime mi omŕzajú ruky,“ dodáva s úsmevom.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy zo severného Zemplína nájdete na Korzári Horný Zemplín
