V roku 1947 nastúpil ako 15-ročný chlapec za hodinárskeho učňa k majstrovi Ernestovi Ickovičovi. Hoci jeho detské srdce túžilo po opravovaní áut, hodiny vytesnili túto túžbu a nahradili ju na ďalších dlhých 65 rokov. Hodinár Jozef Račko, ktorému z jeho bývalých kolegov a spolupracovníkov nik ináč nepovie len „pán majster“ sa vo februári dožíva osemdesiatky.
HUMENNÉ. Spomienky na hodinárske začiatky ožili u pána Račka na nedávnom stretnutí bývalých zamestnancov štátneho podniku Klenoty.
Chcel ísť za automechanika, ale u majstra v dielni nebolo voľné miesto. Tak nastúpil k hodinárovi Ickovičovi.
„Po niekoľkých mesiacoch iný majster Ladislav Stráňavský presvedčil otca, aby som prestúpil k nemu. Že potrebuje učňa. Mal obchod tam, kde je dnes Jednota. Potom sa ulica volala Stalinova. Uňho som sa vyučil. Šiesteho januára 1951 som absolvoval skúšky. Medzitým ho aj znárodnili. Už sme boli národný podnik Chronor,“ spomína pán Račko.
„Do práce som sa vrátil po vojenčine, na jeseň 1954. Jedného dňa prišla za mnou do roboty pani Ickovičová, jej manžel robil v štátnom podniku inšpektora, aby som išiel pracovať do Vranova. Že potrebujú hodinára. Tak som odišiel do Vranova,“ hovorí pán Račko.
Späť domov
V jeho živote sa odjakživa prelínali dve lásky i záľuby – hodiny a hudba.
„Plánoval som v Strážskom učiť na hudobnej škole hru na krídlovku. Od nepamäti som hrával. Ale presvedčili ma, aby som zostal vo Vranove, pridelili mi byt. Zostal som tam desať rokov. Medzitým som sa oženil. Manželka pracovala ako zdravotná sestra na detskom oddelení,“ spomína otec troch detí.
Späť do Humenného ho zlanárili za vedúceho opravovne hodín v štátnom podniku Klenoty. „Voľakedy sme brali opravy na deväť mesiacov. Mali sme veľa roboty. Všetky súčiastky sme si museli vysústružiť ručne. Sami sme mali radosť, keď sa nám podarilo opraviť nejaký zaujímavý kus. Mojimi rukami prešli tisíce a tisíce hodín,“ hovorí.
Pán Račko šéfoval v Humennom štrnástim opravárom hodín, ako inštruktor pre kraj mal učňov v Bardejove, Prešove, vo Vranove, Sečovciach i Michalovciach.
„Museli vedieť. Vysvetľoval som, vyžadoval som. Neučíte sa pre mňa, hovorieval som im. Niektorí to nechali, iní vytrvali,“ vraví.
Stále aktívny
Do dôchodku odišiel v roku 1992 po štyridsiatich rokoch vo funkcii vedúceho. Nové ekonomické prostredie a privatizácia prinášali veľa neistoty a váhania.
„Už som o obchode nechcel ani počuť. Privatizovali kolegovia. Keby mi vtedy niekto povedal, že ešte budem v obchode robiť, neveril by som mu. Raz mi pán Vysočanský ponúkol, že má voľnú miestnosť. Príďte, budete tu hodinky robiť, povedal mi. Celú zimu som sa motal, potom som sa rozhodol, že otvorím hodinárstvo. Aj manželka mi pomáhala.“
Neskôr obchod i dielňu prevzal syn Jozef, odborník na jemnú mechaniku. Pán Račko ale hodiny opravuje dodnes. „Baví ma to,“ zdôrazňuje.
Hudba je jeho druhou láskou
Druhej láske – hudbe – je vďačný za veľa. Neľutuje, že odolal naliehaniu stať sa profesionálnym hudobníkom v Československej ľudovej armáde v Prahe.
„Presviedčali ma, aby som ostal. Nesúhlasil som. Vždy som hudbu bral ako koníček,“ zdôrazňuje.
V ľudovej škole umenia v Humennom stál pri zrode dychového orchestra, v ktorom pôsobil ako prvý dirigent. Dlhé roky externe vyučoval hru na dychové nástroje.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy zo severného Zemplína nájdete na Korzári Horný Zemplín
