Priženil sa do – ako hovorí literárny kritik Alexander Halvoník – charizmatického Papína a od roku 1966 žije a tvorí v Humennom. Je finalistom ceny Anasoft litera za Príbehy z Karpát (2005) a držiteľ tohto prestížneho ocenenia za románovú novelu Teta Anula za rok 2007. 22. marca oslávi sedemdesiatku.

Ako píšete?

„Píšem od štvrtej do siedmej ráno. Počujem rozprávača, musím to hneď zachytiť, lebo ináč je koniec. Keď prvú vetu nezachytím, na večné veky sa to vytratí. Píšem do zošita. Obyčajnou mäkkou ceruzkou. Nesmie byť tvrdá, aby nebol veľký odpor. Rozprávač rozpráva, ja ho počúvam a zapisujem. Musím ho kontrolovať rozumovo. Všelijaké hlúposti nemôžem pustiť. Veľa škrtám. Potom text prepíšem do mechanického stroja. Počítač nemám a ani nechcem mať, lebo si už naň nezvyknem. Znovu čítam, znovu škrtám, opravujem.“

Čo teraz píšete?

„Mám rozrobenú jednu prózu a práve ju dorábam. Volá sa Pristaš. Má dve časti. Sú to spomienky na to, ako som si tu na východnom Slovensku privykal. Prvá časť je vo forme listu. Píšem kamarátovi na západné Slovensko, ako som sa sem priženil. Kamarát sa mi neozýva. Vraciam sa aj do dávnej minulosti, keď som išiel na konzervatórium a pokúšal som sa študovať spev. Predtým som ešte musel ísť na plastickú operáciu pier. Vraciam sa do minulosti ako rak cúva, a preto sa prvá časť volá znamenie raka. Má asi 70 strán.
Potom začnem písať sestre. Píšem jej o prvých dotykoch s ľuďmi, s prírodou, ktorá ma zaujala. O zvykoch všelijakých. Sú tam smutné, humorné aj záhadné veci. Nakoniec sa potvrdí, že rozprávač si tu zvykol celkom dobre. Aj si rozumie s tými ľuďmi, že tam našiel svoj domov. Toto je autobiografické, ale na mnohých miestach som to dotvoril až pretvoril, niektoré veci sú dokonca na hranici uveriteľnosti. Kniha by mala vyjsť vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ. Rukopis musím odovzdať do konca marca.“

Písali ste len o našom kraji. Rodáci mali na vás ťažké srdce...

„A dávali mi to aj najavo. Odkazovali mi, aby som už konečne písal o západnom Slovensku. Je to sťažené. Nesmiem zabudnúť na rodný kraj, ale musel som si zvykať na nový. Tento kraj je veľmi malebný, a oproti rovine je čarokrásny. Na rovine nemáte buka, duby tam nie sú. Len vŕby rastú pri potoku. Tento kraj na mňa veľmi silne zapôsobil. Dokonca tak silne, že som začal písať až tu. Ja som predtým nepísal. Nechcel som byť spisovateľom. Chcel som byť operným spevákom. Nemal som výšky. Teraz po mnohých rokoch si myslím, že som nemal ani poriadny hlas.“

Teta Anula vyšla v roku 2007. Získali ste za ňu prestížnu cenu Anasoft litera. Splatili ste dlh rodákom.

„Keď Teta Anula vyšla, myslel som si, že je to posledná kniha, ktorú napíšem o západnom Slovensku. Po každej knihe mám pocit, že už nikdy nič nenapíšem. Aj rok, dva. Rudenka som napísal pred dvoma rokmi. Ale od Tety Anuly uplynuli dva roky, kým som nejako začal, kým sa mi začalo niečo rysovať. Keby mi vtedy niekto povedal, že napíšem ďalšiu knihu, považoval by som ho za fantastu. Predo mnou bola pustatina, prázdno, púšť, nič som nevidel na obzore. Potom prišli podnety. Cífer, kde sme žili 25 rokov, má tradíciu v ochotníckom divadle, je tam spevokol, folklórny súbor, Cíferská hudobná jar, filatelisti, hádzanári, futbalisti. Miestne noviny vychádzajú už 20 rokov. To bol dlhodobý vplyv.“

Spomenuli ste hádzanárov....

„Aj ja som hrával. Rudenko je učiteľ telocviku a zemepisu na základnej škole v Šúre, čo je fiktívna obec na západnom Slovensku. Zároveň je aj hádzanárskym trénerom. Rozprávač je jeho bývalý žiak a bývalý hráč. Spomienkami naňho rekonštruuje celý svoj život. Ja som bol jedným z tých hádzanárov. To bol jeden z impulzov, ktorý ma prebudil. Druhý impulz bolo cédečko mládežníckeho ľudového orchestra Igramskí igrici, ktoré mi poslali z rodnej obce Igram. Obsahuje pesničky z celého Slovenska, počúval som ich najmenej 30-krát. Toto ma prebudilo – predsa len si tí západniari zaslúžia, aby som o nich niečo napísal!“

Tak sa to u vás strieda – raz píšete o Papíne, raz o západnom Slovensku.

„Veľa som sa rozprával s miestnymi ľuďmi. Vypytoval som sa manželky na detstvo. Nezbieral som argumenty proti nim, ale potreboval som poznať život tých ľudí, aby som ich lepšie pochopil.
Keď som chodieval po Humenskom okrese ako revízor, stretával som sa so všelijakými ľuďmi. Raz som stretol neznámu ženu, ktorá išla kopať zemiaky. Prechádzal som zo Svetlíc do Nižnej Jablonky krížom cez kopec. Kým sme došli k ženám, ktoré na poli kopali bandurky, vyrozprávala mi celý svoj život. Ako sa tam vydala, aký je jej muž, aká je svokra, všetko. Posťažovala si, že jej manžel nadŕža matke, svokra je voči nej zaujatá. Tak to vyznelo, že jej manžel je nejaký odľud. Potom sme sa rozišli. Ja som išiel ďalej. Prišiel som na rázcestie, kde boli tri cesty. Vybral som si tú vpravo v presvedčení, že vedie do Nižnej Jablonky. Išiel som cez lieštiny, až som vošiel do hlbokého bukového lesa. Zablúdil som. Bolo zle, začal som sa potiť, sucho v ústach. Pomyslel som si – už je koniec, už tu zahyniem. Keď som bol v najhoršom, začul som buchot sekery. Niekto v lese rúbal drevo. Išiel som za hlasom sekery. Prídem na malé rúbanisko a tam asi 30–35–ročný chlap hotovil drevo. Zabudol som povedať, že mi žena hovorila, že manžel má na tvári červené fľaky. Bol to jej muž, ktorého mi vykreslila v neveľmi vábnych farbách. Tento človek mi potom ukázal cestu. Bola to náhoda?“

Po revolúcii ste sa na dlhý čas odmlčali.

„Nemôžem prísť tomuto svetu na chuť. Poviem vám otvorene, ja som si myslel, že pokus o reformovanie socializmu Dubčekom by bol možný a bola by to taká stredná cesta. Spojiť výhody socializmu s výhodami kapitalizmu. Trhové hospodárstvo a sociálne zabezpečenie. Nikdy som nebol v nijakej strane, ani vtedy, ani teraz. Ani nebudem. Bol som zaskočený vývojom. Nikdy som neveril, že by mohla prísť takáto radikálna zmena.
Nevedel som uchopiť nový život. Pre mňa boli najkrajšie zážitky, keď sme na jeseň vyberali zemiaky. Svokrovci, manželka, jej sestra, naše deti. Keď po oblohe leteli divé husi a v povetrí lietali strieborné pavučiny. Nám sa robota darila, lebo sme boli jeden dobrý kolektív. Vždy som obdivoval, keď sa kolektív dohodol, keď mal spoločný cieľ. V dnešných časoch ma každý kolektív nadchne. Lebo je to vzácnosť.“

Máte vieru v ľudí?

„Verím ľuďom. Pokiaľ ma nejaký človek nesklame, verím mu. Myslím si, že každý človek je jedinečný a nenahraditeľný. Ako človek. Každý je bytosťou, ktorá má dušu a nedá sa nahradiť. Papínčan Jano Patarák má v jednej próze takú vetu, že smrť každého človeka má ďalekosiahle následky. Prečo? Človek stále niekomu chýba, keď zomrie. To je jeden z dôkazov, že každý človek je jedinečný a ako človek nenahraditeľný. S každým človekom, ktorý zomiera, odchádza aj kus mňa. Píše o tom Hemingway v Komu zvonia do hrobu. Nepýtaj sa komu, zvonia tebe.
Dopredu verím človeku. Vlastne inú možnosť ani nemám. Je to cnosť z núdze. Nemám inú možnosť, len veriť, že mladí budú mať takú robotu, ktorá ich uspokojí finančne a naplní duševne, že budúcnosť bude lepšia, že krízy pominú. Čím bude viac mladých ľudí zmysluplne zamestnaných, tým sa ja ako penzista budem mať lepšie. Čím bude politická stabilita istejšia, čím bude hospodárska prosperita lepšia, tým sa aj my dôchodcovia budeme mať lepšie.
Teším sa, keď sa mladí ľudia tešia, keď sú veselí. Najmä keď vidím kolektívy, keď si ľudia rozumejú. Skutočné šťastie je možno v porozumení, hovorí Paustovskij. Nikto nechce vojnu a vojny sú stále. Prečo? Kým budú mať generáli vyššie platy ako učitelia, vždy budú na svete vojny. Povedal to jeden francúzsky filozof. Je to možno prehnaná myšlienka, ale pravdivá. Ľudia sa málo poznajú. Predsudky často vyplývajú z nepoznania.
Chodievame s manželkou raz, dvakrát do týždňa do Papína. Z Humenného cestuje autobusom 6 – 7 mladých žien učiteliek do papínskej školy. Už deväť rokov tam cestujú. Zaujalo ma to, lebo ony sú taký dobrý kolektív. Sedia vzadu v autobuse, smejú sa, sú také spontánne, srdečné. Musím obdivovať tieto ženy. Cestujú päťkrát v týždni 25 kilometrov tam, 25 kilometrov späť, robota v škole je veľmi náročná, musia ako pedagogičky poznať svoje predmety, ale aj vedieť ako učiť. Musia byť osobným príkladom. Doma majú rodiny – manželov, deti, o ktoré sa treba starať. Chtiac–nechtiac – musím ich obdivovať.“

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy zo severného Zemplína nájdete na Korzári Horný Zemplín