OSADNÉ. Osadné je zahalené v hlbokej tme. V dedinke pri poľských hraniciach na severovýchode Slovenska len sem-tam sliepňa pouličná lampa. Namiesto mrazom vyštípaných líc detí, záľah snehu a závejov, ktoré na rusnákoch neodmysliteľne patria k pravoslávnym Vianociam, nepríjemne mrholí, inak zamrznutý potok si veselo zurčí.
Nebyť farebných svetielok za oknami domov a dreveníc, štekania psov a odstavených áut so značkami z celého Slovenska i Čiech, dedinka na konci sveta by bola akoby vymretá.
Christos raždájetsja!
Pravoslávny kňaz Peter Soroka s manželkou Evou a synčekom Justínom žijú na malinkej fare s vlhkými múrmi a prepadávajúcou sa strechou hneď pod Chrámom Voznesenia Hospodinovho.
Pred večerou sa idú spolu s Petrovou mamou umyť do potoka. Aby očistili svoje telo i dušu a aby celý rok boli svieži. „Je to starodávny zvyk. Zvykli sme sa umývať v snehu. Predvčerom ho poriadne napadlo, ale za dva dni všetok zliezol. Škoda, atmosféra by bola oveľa krajšia,“ hovorí stodeväťdesiat centimetrov vysoký muž v Kristových rokoch s hustou bradou.
Domáci pán zapaľuje sviecu, pod stôl, prestretý pre siedmich ľudí, kladie otiepku sena. „Christos raždájetsja,“ zvolá domáci pán. Synček ho pozorne sleduje. „Isus Christos sa narodil v maštali. Toto je jeden zo symbolov, ktorý nám jeho príchod na svet pripomína.“
Pravoslávne Vianoce v Osadnom objektívom Vlada Šimíčka
Pozrite si fotogalériu >>
Štedrá pôstna večera
Na nebo vyšla prvá hviezda. Večera sa začína spoločnou modlitbou a prípitkom. Peter ponúka krajec chleba, z ktorého si každý odlomí a namočí do misky s medom, nasleduje strúčik cesnaku so soľou, kapusta so zemiakmi, zahustená polievka s hubami – mačanka, a pirohy. „Máme štyridsaťdňový pôst. A dnes sa nesmie až do večere vôbec nič jesť. Celý deň pijem len čaj, jedlo sa nesmie ani ochutnať, len od oka ho dosolím a dochutím,“ vysvetľuje Petrova mama Ľubov Soroková.
„Musím podotknúť, že tá kapusta je dnes vyslovene zlá,“ mraští čelo Petrova manželka. Rodina vrátane Petrovej mamy, ktorá večeru pripravovala, sa schuti smeje. „Zvykne sa to hovoriť, aby do novej úrody kapusty nevošli húsenice.“ Za stolom sedíme šiesti. Siedmy tanier je pre príbuzných, ktorí už medzi nimi nie sú.
Malý Justín ako najmladší člen rodiny sfukuje sviečku. Čierny dym stúpa rovno k stropu. „Chvála hospodinu, to znamená, že nikto z rodiny celý rok nezomrie. Pamätám si, že ako dieťa som sfúkol sviečku a dym išiel na dedka. Zomrel 23. januára, dva týždne po Vianociach.“
Babka a rodičia sa pomodlia, poďakujú hospodinovi za dary jedla. Chlapča je medzitým už pod vianočným stromom. Ide sa na darčeky!
Mysleli aj na nás. „To je od nášho pravoslávneho Isuska,“ hovorí Peter Soroka.
Kým Justín piští a skáče od radosti nad škatuľou s ohromným skladacím žeriavom na diaľkové ovládanie a hasičským autom, otec ide pripraviť chrám na Veľké povečerie.
Hospodi, pomiluj
V Osadnom žije 189 obyvateľov. Podľa Petra Soroku sa približne sto hlási k pravoslávnej cirkvi, dvadsať ku gréckokatolíkom.
„Oni slávia Vianoce ako väčšina západnej civilizácie podľa gregoriánskeho kalendára – v decembri. My sa riadime pôvodným, juliánskym kalendárom. Ale vianočné sviatky máme vlastne dvakrát do roka.“
Vianoce sa pre pravoslávnych začínajú na Štedrý deň 6. januára rannou liturgiou cárske časy a trvajú tri dni.
Pre Petra sú to najťažšie, ale zároveň aj najradostnejšie pracovné dni v roku. Okrem Osadného sa stará aj o veriacich v susedných Hosťoviciach. Oddychuje len počas katolíckych Vianoc.
Na veľké povečerie do Chrámu Voznesenia Hospodinovho sa prišlo pomodliť zo tridsať veriacich. A kostolík bol takmer plný. Z úst azda tisíckrát zaznie chorál Hospodi, pomiluj – Hospodin, zmiluj sa.
„Boh nikdy nebol tak blízko nás ako pri narodení Isusa Christa, nášho Pána,“ utešuje Osadčanov protojerej Peter Soroka.
Vianoce bez stromčeka
V čiernej tme pred domom Lukáčovcov stojí auto s bratislavskou značkou. Spoza brány, ktorú stráži ešte černejšie psisko, však badať, že vnútri je živo.
Juraj Lukáč je známy ochranár, zakladateľ a náčelník Lesoochranárskeho zoskupenia VLK. Rodený Bratislavčan sa do Osadného aj s celou rodinou presťahoval z Prešova pred šiestimi rokmi.
Aj Lukáčovci majú každý rok dvojo Vianoc. „Máme obrovskú výhodu oproti všetkým ostatným, že sa spolu môžeme tešiť dvakrát. Akurát Dáša má dvakrát toľko roboty. Sme rozvetvená rodina, takže na prvé Vianoce príde polovica rodiny, na druhé zvyšok.“
Napriek tomu by ste v útulnej chalupe márne hľadali vianočný stromček. V izbe, ktorá je zároveň pracovňou, visí pod lustrom akurát ozdobený veniec z čečiny.
„Je to jeden z našich prejavov odporu, voči totálnej komercionalizácii toho sviatku. Deda Mráza vymysleli komunisti, Santa Clausa firma Coca-Cola a vianočný stromček Nemci.“
Už v sedemnástom storočí začali v Nemecku vysádzať smreky na miestach, kde boli jedľovo-bukové lesy, vysvetľuje Juraj. Každá umelá výsadba si vyžaduje prebierky, mladé stromčeky teda museli vyrezávať. „Zrazu mali do bludu stromčekov, nuž čo s nimi? Nejakí mešťania si ich začali brať do mesta, a tak z toho vznikol zvyk, ktorý veľmi-veľmi dlho išiel k nám.“
Generácia jeho starých rodičov ešte nepoznala vianočný stromček. Na východné Slovensko tento zvyk prišiel niekedy v päťdesiatych rokoch, tvrdí ochranár.
„Nehodnotím, či je tento zvyk zlý, alebo dobrý. Ja si len myslím, že veľa ľudí má doma rozsvietený stromček, pod ním nepreberné množstvo darčekov, a pritom ani netuší, o čom ten sviatok naozaj je.“
Zimný slnovrat
Pri prestretom stole sedí spolu s manželkou Dášou, dcérou Elenkou s manželom Petrom a s deťmi Matejom a Kristínkou. K rodičom pricestovali z Bratislavy, kde žijú, a všetci sa tešia, že môžu byť spolu.
Juraj priznáva, že kedysi ako malý chlapec žiaden duchovný rozmer Vianoc nevnímal. „Pre mňa znamenali len tie darčeky pod stromom.“
Pravoslávne Vianoce majú pre Lukáčovcov zvláštne postavenie: „Práve teraz sa skončil chaos okolo „pravých Vianoc“, ktoré uznáva západný civilizovaný svet. Už sú vianočné výpredaje, obchody v mestách a na dedinách sú ľudoprázdne, zrazu zavládol naozaj pokoj a mier. Ľudia v Osadnom sa skôr zaujímajú, keď je večerná omša, a nie dokedy sú otvorené obchody a supermarkety.“
Juraja fascinuje, že katolíci určili dátum narodenia svojho spasiteľa podľa zimného slnovratu. Nik totiž nepozná presne rok, a už vôbec nie mesiac či deň jeho narodenia.
„Pre mňa to má obrovský význam. Boli to vždy v dejinách ľudstva, aj v pohanských časoch, najoptimistickejšie sviatky. Vianoce sa slávia v najväčšej tme a zime, dávajú ľuďom optimizmus, pretože dni sa začínajú predlžovať, noci krátiť, odjakživa teda boli sviatkom vítania čohosi nového, jasnejšieho, života v pravom slova zmysle. Akoby hovorili – nebojte sa, ľudia, je teraz síce tma a zima, ale určite príde svetlo a teplo, nový život.
Nie je to samozrejmé, pretože ľudská rasa nie je z princípu optimistická. Preto si to musíme stále pripomínať. O tom sú Vianoce, či už katolícke, alebo pravoslávne – neprepadať dezilúzii, nemyslieť si, že to najhoršie prežívame práve teraz a lepšie už nikdy nebude.“
Koledníci
Starosta obce Róbert Mikuláško po štedrej večeri išiel priložiť do kozuba na obecnom úrade. „Ráno by mali prísť betlehemci prezliecť sa do kostýmov. Aby nám nepomrzli.“
Tradícia koledníkov v Osadnom je stará možno aj sto rokov. Sú to väčšinou starší páni, dôchodcovia, ktorí chodia vinšovať od detstva.
„Oni to prevzali od svojich otcov. Sedem anjelov, dvaja bubovia, čert zavinšujú, zahrajú hru, zaspievajú pesničky a vyzbierajú nejaké peniažky na kostol, lebo len z darov kostol žije.“
Aj Mikuláškovci oslavujú Vianoce dvakrát do roka. Róbert sa považuje za mišung pravoslávnych a gréckokatolíckych predkov.
„Nemám s tým problém, chodím aj do jedného, aj do druhého kostola. Manželka je zo Zubného, prvé sviatky v decembri sme u jej rodičov, na pravoslávne Vianoce chodia oni k nám. Deti dostávajú dvakrát darčeky. Sme rozvetvená rodina. Dnes sme sa u nás zišli dvadsiati aj s deťmi.“
Reklama na nezaplatenie
Róbert „zdedil“ funkciu po svojom otcovi Ladislavovi. Ten bol najdlhšie slúžiacim starostom na Slovensku. Vo funkcii pôsobil neuveriteľných 39 rokov.
„Má dva bajpasy, mal by už odpočívať. Prvý infarkt dostal, keď u nás nakrúcali dokument o našej dedine.“ Dokument Osadné Marka Škopa preslávil drobnú vymierajúcu obec doma i v zahraničí. Ako im film pomohol?
„Stále hovorím, že cesta z Bratislavy či z Bruselu do Osadného je dlhšia ako opačným smerom. A peniaze k nám akosi nechcú dôjsť. Na druhej strane taká malá dedina sa nemôže púšťať do projektov, kde musí mať desaťpercentnú finančnú spoluúčasť. Nemáme na to.“
Film však urobil Osadnému nezaplatiteľnú reklamu. Od jeho uvedenia rapídne stúpol počet turistov, ktorí by za iných okolností do dedinky nikdy, ani náhodou, nezablúdil.
Róbert spomína na dve študentky z Holandska. Do Osadného sa vybrali stopom cez celú Európu. „Boli nadšené z prírody, z ľudí, skákali od radosti, že do cieľa vôbec došli. Rozprávali perfektne po rusky, takže s otcom sa vedeli dohovoriť. Strávili u nás štyri hodiny. Boli na vrchole blaha.“
Do Osadného prichádzajú vďaka filmu aj významné osobnosti.
„Minule idem autom, naproti chlapík s dvomi deťmi, zdal sa mi povedomý. Prídem na druhý deň do obchodu a krčmár mi vraví, Poď, niečo ti ukážem. A na stene bol podpis Dominik Hašek.
Legendárny brankár prišiel k nám s dcérou a so synom, urobili si cyklotúru do Novej Sedlice, cez internet si objednal nocľah, večer bol v krčme, objednal chlapom po pive, porozprávali sa. Takže práve film Marka Škopa nás mobilizuje. Chceme prilákať viac ľudí, pripraviť im príjemné prostredie. S pomocou Hospodina to hádam aj dokážeme.“
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy zo severného Zemplína nájdete na Korzári Horný Zemplín
