Je jedným z najnahrávanejších umelcov na svete. Jeho skvelé aranžmány sú najznámejšou časťou jeho aktivít. Ako dirigent a skladateľ sa podieľal na hudobných produkciách viacerých úspešných filmových a televíznych projektov. Slovensko ho pozná aj ako spisovateľa a glosátora.

Humenský rodák Peter Breiner prišiel do rodiska s úspešným projektom Triango. Aranžmány táng premiešané s klasickou hudbou a džezovými improvizáciami ponúkol preplnenej sále domu kultúry spolu s huslistom Stanislavom Palúchom, akordeonistom Borisom Lenkom a violončelistkou Irinou Chirkovou.

Aké je Triango?

– Nikdy som sa pravé argentínske tango nepokúšal hrať. Od začiatku to bola vždy nejaká variácia na argentínske tango, do ktorej som pridal všetky nánosy a stopy toho, čím som vo svojom hudobnom živote prešiel. V mojej variácii na tango sa nájde aj džez, aj klasika, aj prvky pôvodného argentínskeho tanga.

Čo pre vás vážna hudba znamená? Prečo by ju mali ľudia počúvať?

– S vážnou hudbou som spojený od „maličkého malička“. Začal som hrať, keď som mal štyri roky. Pre mňa je to úplne prirodzené. Počúvanie klasickej hudby a prítomnosť na koncerte, v okamihu, keď hudba priamo živo vzniká na pódiu, robí dobre na dušu, prináša pokoj, vyrovnanosť, vyvážanie toho, s čím sa človek stretáva v bežnom dni – s problémami, starosťami. Aj pre mňa, keď hrám, je to taký moment, kedy sa na chvíľu môžem ocitnúť niekde úplne inde, hudba ma posúva do rozmeru, kde sa všetci stretávame s nekončenom a s niečím, čoho existenciu môžeme len tušiť. Takéto stretnutia, myslím, pomáhajú človeku trochu sa zušľachtiť, nadobudnúť niečo iné, čo sa iným spôsobom získať nedá.

Má človek, ktorý toho dosiahol toľko čo vy, ešte nejaké ciele a sny?

– Ležať na pláži v Kostarike a čítať knižky. Ale keďže to nie je jednoduchý cieľ a asi nebudem dostávať od nikoho vysokú penziu, musím ešte hodnú chvíľu pracovať. To je môj hlavný sen a čiastkové sny? Aby bol každý projekt, ktorý začnem, relatívne úspešne zrealizovaný do konca. Momentálne pripravujem dva charitatívne koncerty v Hong Kongu, tri nové cédečká pre Naxos a rozpracovaný je jeden muzikál. Mám stále čo robiť.

Keď ste pred štyrmi rokmi boli v Humennom na oslave päťdesiatín ZUŠ–ky, povedali ste, že Humenného sa nikdy nezbavíte, lebo ho máte zapísané v občianskom preukaze ako rodisko. Ako sa cítite, keď sem prídete?

– Je to už dávno, čo som z Humenného odišiel. Štyridsať rokov. Vracal som sa len sporadicky. Je to taký neurčitý pocit, lebo sa toho veľa zmenilo. Nachádzam len malé stopy toho, čo si ešte pamätám. Na staré kolená už ani pamäť nie je najlepšia. Je to taký pocit – niečo v hĺbke sa objaví, ale neviem to porovnať s realitou dnešného Humenného, lebo je to iné ako v mojich spomienkach.

Humenné sú pre vás aj tváre?

– Humenné sú pre mňa aj tváre. Napríklad tu v šatni sedí môj spolužiak Pišta Slávik. Ľudia zo zušky. Niektorí sú moji spolužiaci. Stále tu žije otcova sestra, moja sesternica. Je tu – síce zopár – ale konkrétnych ľudí, ku ktorým sa môžem vrátiť.

Žili ste v Toronte, teraz bývate v New Yorku. Kde máte domov?

– Odkedy som pred piatimi rokmi prišiel do New Yorku, zistil som, že je to miesto, ktoré mi úplne vyhovuje. Cítim sa tam naozaj - snáď prvý raz v živote - vo svojom živle a úplne doma.

Máte stĺpček v slovenských printových médiách, glosujete slovenskú realitu. Vyjadrujete svoj názor. S akými reakciami sa stretávate? Narážate na slovenskú „malosť“?

– Vyjadriť vlastný názor si môže dovoliť každý. Ja som si to dovoľoval, aj keď som bol tu. Je to na rozhodnutí každého z nás a na miere osobnej slobody, či si to dovolíte. Reakcie sú, samozrejme, rôznorodé. S tým sa treba zmieriť, že keď si človek nedáva servítku pred ústa a hovorí to, čo si myslí, tak sa stretne aj s patričnými reakciami. Slovensko je malá krajina. Nikdy z nej nebude ani svetová veľmoc, ani krajina, ktorá by sa výrazne dostala do povedomia. Hlavne preto, že sa o to tu ani nik veľmi nesnaží. Pre mňa, keď žijem v New Yorku, kde jedna zo štvrtí má toľko obyvateľov ako celé Slovensko, otázka slovenskej „malosti“ nadobúda iný rozmer.

Voľakedy ste s ďalším slávnym Humenčanom, fotografom Yurim Dojčom hrávali v Kanade futbal – Humenné verzus zvyšok sveta. Dnes už s Dojčom asi nehráte ...

– Futbal nie. Ale Dojč chodí dosť často do New Yorku, tak sa s ním stretávam. Stretávam sa aj s Gabom Levickým, Humenčanom, ktorý žije v New Yorku. Občas sa nejaký Humenčan „vynorí“.

Čo odkazujete Humenčanom?

– Aby chodili na koncerty a podporovali základnú umeleckú školu.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy zo severného Zemplína nájdete na Korzári Horný Zemplín