Keď vystúpil na železničnej stanici, rozplakal sa. „Spomenul som si, ako som sa bicykloval pomedzi autobusy a po peróne. Mesto nerobí architektúra, ale to, ako sa k sebe ľudia správajú. Keď som odtiaľto odchádzal, bolo to super mesto s 13 000 obyvateľmi. Teraz cítim, že je to také isté,“ povedal režisér, scenárista, spisovateľ a prekladateľ František Palonder (1954). Známeho humenského rodáka pozvala Vihorlatská knižnica na besedu z cyklu Svoj príbeh rozpráva...

HUMENNÉ. František Palonder má niekoľko srdcoviek – členstvo v Slovenskom centre P.E.N., jachtárstvo a cestovanie. V humenskej knižnici sa priznal aj k láske k rodisku.

Prezývku Puti mu vraj dala mama. Ešte za dievoctva počula také slovo od svojho priateľa. Pochádza z maďarčiny a znamená niečo malé, milé a pekné.

Vnímavý chlapec prežil v Humennom šťastné detstvo. Spomienky na obchod s textilom pani Bujdošovej na Sídlisku I, na učiteľov Gaba Glovackého, pani Zburovú a Kudelásovú, na malebné uličky, potok uprostred námestia, fotografovanie ulice po daždi.

„Deti tu žili strašne bohatým životom plným fantázie. Mali sme uja Jožka Butelu, ktorý pekne maľoval a mal rád deti. V lete brával celú našu rozvetvenú rodinu, bratrancov a sesternice k Laborcu, kde nám urobil stanové mestečko. V strede postavil naozajstný indiánsky totem. Žili sme ako divosi, mali sme luky, šípy, lovili sme a opekali ryby a žaby. Cez víkend k nám prichádzali naše mamy a tety, aby nám navarili a oprali. Za každý dobrý skutok sme dostali pol marsky. Chodili sme na výlety po okolí,“ spomína.

Čím budeš?

Keď sa ho v šiestej triede na pugačevke opýtali, čím chceš byť – napísal: chcem byť kameraman. „Nevedel som sa rozhodnúť, či budem archeológ, herec alebo režisér. Všetky mamine zlaté šperky som vložil do škatule a zakopal som ju pod oknami nášho bloku. Nechal som ju tam celú noc a ráno som ju vykopal ako poklad,“ priznal sa k svojim archeologickým začiatkom.

Po tom, keď ho asi trikrát neprijali na herectvo a pričuchol k práci asistenta kamery, rozhodol sa odísť na štúdiá do zahraničia. „Chcel som ísť do Budapešti, do Lodže, ale nepustili ma. Poslali ma do Moskvy,“ hovorí.

Paradoxy

Z kategórie paradoxov života je aj stretnutie s „ozajstným človekom“, pilotom Alexejom Meresjevom, ktorému počas vojny amputovali obe nohy, ale on sa naučil chodiť na protézach. Do školy na besedu ho, keď bol Puti tretiak, priviezol vrtuľník.

Po rokoch sa v Moskve na štúdiách na filmovom inštitúte VGIK stretol s režisérom Alexandrom Stolperom, ktorý príbeh ozajstného človeka nakrútil. Stal sa jeho žiakom a počas štúdia v odbore réžia hraného a televízneho filmu zakúšal pocit umeleckej slobody a tvorivosti.

„Buďte drzí. Nedajte sa ničím obmedzovať. Choďte si za svojím,“ učil adeptov filmového umenia legendárny režisér Jurij Ozerov.

Dnes sú umelci podľa Palondera „šašovia“. „Robíme umenie pre to, aby sme ho predali. Ako poviete do očí pravdu človeku, od ktorého chcete peniaze? Človek musí byť spokojný sám so sebou, ale musí urobiť dobrú vec,“ vyjadruje presvedčenie.

Hral sa s monackým kniežaťom

Palonder veľa cestoval už ako chlapec. Otcova sestra žila vo Francúzsku, pracovala v domove pre seniorov – šľachticov, kde bola aj stará mama monackého kniežaťa Rainiera. „S terajším kniežaťom Albertom, ktorý prišiel na návštevu za babičkou, sme si ako deti hádzali na terase tenisovú loptičku,“ spomína.

Na jachte preplával takmer celý svet, aby sa vrátil s „najlepším poznaním zo všetkých ciest – domov je najkrajší“. Na Slovensku už niet dediny, kde by nenakrúcal. Filmovanie ho priviedlo aj na odľahlé a neuveriteľné miesta vo svete.

Nakrúcanie v skanzene

Pre STV nakrútil okolo 500 titulov, z toho veľkú časť pripravil scenáristicky aj ako kameraman. Za sebou má niekoľko úspešných filmov. Najviac slávy mu vyniesol celovečerný film Môj otec Gulag. Rozpráva príbeh človeka, ktorý sa narodil v gulagu na Sibíri a po rokoch pátra po svojom otcovi.

Humenský skanzen a kaštieľ majú byť miestom nakrúcania ďalšieho Palonderovho filmu Baluďanský. Mali by sa tu nakrútiť sekvencie o detstve Michala Baluďanského, rodáka z Vyšnej Olšavy, prvého rektora Petrohradskej univerzity. V štúdiu miestnej televízie už prebehli kamerové skúšky na výber hlavného detského predstaviteľa, zoznam komparzistov je spísaný.

Začiatok nakrúcania zabrzdil nedostatok finančných prostriedkov. „Ostalo nám asi desať percent prostriedkov. Budem žiadať peniaze z audiovizuálneho fondu začiatkom budúceho roka. Dovtedy prepíšem scenár. Humenné je len jedným z ôsmich miest, kde budeme nakrúcať. Určite to bude v dvoch etapách – v novembri, decembri a v máji, júni. Alebo sa rozhodneme len pre zimu. Uvidíme. Všetko je o peniazoch,“ vysvetlil Palonder.

Aby sa stretli všetci Humenčania

„Humenné netrpí na zdravý lokálpatriotizmus. Nepozná slávnych rodákov. Veď už po nich mali byť pomenované ulice,“ myslí si úspešný Humenčan.

Pred niekoľkými rokmi v regionálnom týždenníku vyslovil myšlienku, aby sa raz všetci známi Humenčania stretli na jednom mieste. „Myslel som to tak, aby sa tejto myšlienky chytilo mesto. Uvedomujem si, že sa to nikdy nepodarí, lebo každý má veľa povinností. Ale ak by sa teraz vyhlásilo, že sa stretneme na oslavách 700. výročia prvej písomnej zmienky o meste, možno by sa to podarilo. Je čas si to naplánovať,“ nevzdáva sa myšlienky František Palonder. 700. výročie prvej písomnej zmienky si Humenné pripomenie o šesť rokov.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy zo severného Zemplína nájdete na Korzári Horný Zemplín