Do ďalekej krajiny ich namaľované na skle priniesla Jasenovčanka Jana Michalková.

HUMENNÉ. Sympatická maliarka reprezentovala na festivale Slovensko spolu s korytárom Martinom Kanalošom z Humenného.

Voňavé „kučeravé“ piliny a jemné ťahy štetca po skle pútali pozornosť. „Ľudia boli zvedaví. Pristavovali sa pri nás. Pozorovali ma pri práci, ale keď som ponúkla deťom, aby si maľovanie vyskúšali, odmietli, vraj, aby niečo nepokazili. Hoci organizátori boli perfektní, vždy ochotní, príjemní a nikdy nie namosúrení, naši ľudia sú bezprostrednejší, komunikatívnejší a viac otvorení,“ spomína Jana na nedávno prežité.

V bohatom programe na nádvorí, v rozľahlej šermiarni a na terase nechýbal historický šerm, orientálne tance, bubnová šou, škótski gajdoši, sokoliari a ukážky rôznych remesiel. Hrad vo Viandene ju doslova ohúril svojou veľkoleposťou a veľkosťou.

„Hrad je zrekonštruovaný a dobre udržiavaný. Miestni sú naň veľmi hrdí, lebo sa na ňom narodil Ján Luxemburský, zakladateľ panovníckej dynastie. Mestečko bolo čisté, útulné a plné zelene. Obdivovali sme nádhernú kvetinovú výzdobu,“ hovorí.

O čestnosti miestnych ľudí sa Jana presvedčila na vlastnej koži, keď po vyše dvoch hodinách išla hľadať na toaletách zabudnutý fotoaparát.

„Bol tam, kde som ho nechala. Bežne tam ľudia nechávajú nezamknuté autá. Na poliach, kde sa pestujú kvety, sú vraj pokladničky. Keď si kvet odtrhnete, vhodíte do pokladničky peniaze. Viete si predstaviť, že by to bolo u nás?“ smeje sa Jana.

Domorodcom i početným návštevníkom pripísala ešte dobré body za jazykovú zdatnosť. Bežne sa vedeli dorozumieť po francúzsky, nemecky a anglicky.

„Toto chcem vedieť robiť“

Jana Michalková začala maľovať temperkami ešte ako tínedžerka. „Raz som dostala do daru na skle maľovaný obrázok. Tak sa mi zapáčil, že som si povedala – toto chcem vedieť robiť,“ spomína na svoje začiatky spred takmer dvoch desaťročí.

„Som úplný samouk. Všetko som sa učila sama, postupne. Technicky správnejšie ide o podmaľbu na sklo, lebo maľujem vlastne z rubovej strany. Najprv čierne kontúry, potom všetky detaily, ornamenty. Až tak príde na rad vymaľovanie odevu farbami a naostatok pozadie,“ vysvetľuje.

Dedinský život, obyčaje, práca na poli, vinobranie, domáce zvieratá a náboženské motívy. Tie maľuje najradšej. Nevyhnutnou výbavou je pevná ruka, predstavivosť, precíznosť a trpezlivosť.

Do remesla zaúča aj dve zo svojich troch detí – staršiu dcéru Ninu, ktorá mamu na potulkách sprevádza, a mladšieho syna Krištofa. Manžel Vlado je prvým a „najprísnejším“ kritikom.

A čo uznanie?

Jana Michalková nie je na plenéroch, jarmokoch a festivaloch žiadnym nováčikom. Maľovala na niekoľkých ročníkoch humenskej Insity, na festivale v Slovenskom Komlóši v Maďarsku, na Chodských slávnostiach v Domažliciach, na Hontianskej paráde v Hrušove, na Európskych ľudových remeslách v Kežmarku, na Dňoch majstrov ÚĽUVu v Bratislave, či na Majstrovstvách sveta v hokeji v Košiciach.

„Vyhovuje mi, že mi do práce nikto nehovorí. Maľujem, ako cítim a viem. Niekedy je však veľmi zábavé pozorovať reakcie ľudí. V Domažliciach ma pobavila reakcia jedného staršieho pána. Najprv si moje obrázky dôkladne poobzeral a potom uznanlivo pokýval hlavou: „No jó, Lada, to byl malíř!“ Potrebujete vari lepšie ocenenie?“ uzatvára so smiechom.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy zo severného Zemplína nájdete na Korzári Horný Zemplín