Preto nechápem, prečo som pre ženy ako magnet. Priťahujem ich, kde sa objavím. A to ma veľmi trápi.

V dôsledku toho na mňa manželka strašne žiarli. Nemá však prečo, ledva na ňu stačím a nieto ešte iné.

Za slobodna som rád cestoval po svete, čo mi však moja polovička po „natiahnutí chomúta" na krk pred matrikárom a kňazom okamžite zarazila. A to len pre tie nešťastné cudzie ženy.

Mám však výborného švagra Michala. Ten nad počínaním svojej sestry len mávne ľahostajne rukou. "Jožo, nič si z toho nerob, ono ju to raz prejde ako psa auto," povie, keď ho oboznamujem so svojím neustálym trápením.

Jeho polovička je však z celkom iného cesta. Vôbec naňho nežiarli, ani nebráni v cestovaní. Mohol by ísť aj na Aljašku.

Ja ešte nejaké z dedenia po rodičoch mám. V tajnom fonde, o ktorom moja ochrankyňa vôbec netuší. A tak som Michalovi v jeden večer pri pive povedal, že by sme si mohli niekam vyraziť. Trebárs na Cyprus. Že mu na to z tajného vkladu požičiam. Len musí presvedčiť sestru.

Súhlasil. A keď prišlo na lámanie chleba, švagor sa zaprisahal pred mojou paňou, že v tom ďalekom svete zo mňa nespustí oči.

Po dôstojnej rozlúčke, ja s Irenkou a on s bacuľatou Martou, sme vyrazili z domu.

Po prílete na objednané miesto som sa ešte ani poriadne neubytoval a už sa okolo mňa obšmietala jedna Mária.

Pri raňajkách, na pláži, v meste či na fakultatívnom zájazde mi neustále posielala zamilované pohľady a horúce bozky.

Švagor, môj strážny pes, bol však stále pri mne. Tak ako znela slovná dohoda pred Irenkou. Kam som šiel ja, tam aj on.

Raz sa môj dozorca pri ceste z obeda s kýmsi zdržal a ja som prišiel do izby skôr. Tam na svojej posteli vidím akúsi obálku. Chvatne ju otvorím. Bola od Márie. Nechcel som veriť obsahu, zrak ma však neklamal.

Ešte takmer neznáma turistka odkiaľsi zo stredného Slovenska mi v ňom vyznávala vrúcnu lásku, ktorú vraj cíti ku mne už od začiatku, od prvého stretnutia. Vraj aby som popoludní v určenú hodinu prišiel k hotelovej reštaurácii na súrny rozhovor.

Šiel som, ale opäť so svojím sprievodom, ktorý musel všetko, čo sa dialo, vedieť a vidieť.

Aj napriek Michalovej prítomnosti som na dohodnutom mieste prítomnej dievčine dosť zrozumiteľne riekol, že z jej bleskového vzplanutia voči mne nič nebude. Ja som už niekoľko rokov šťastne ženatý, mám rodinu a manželkin brat mi zatrhne každý pohyb za nejakou ženskou sukňou.

"Veď sa trochu vzmuž, odreaguj sa a poď si užiť," rozvášnene zareagovala na moje slová červenajúc sa na tvári.

"Nemôžem," sucho som vyslovil.

Z mojej odpovede zosmutnela, lebo sa jej zosypali ktovieaké plány.

Nadránom, keď sa už brieždilo, nám voľakto silne zabúšil na dvere bungalova.

"Kto je?" Pýtam sa ospalo.

"To som ja, Mária. Otvor, doniesla som ti dar," ozval sa zvonku ženský hlas.

Otváram a pri osobnom aute vidím troch počerných mužov. Grékov. A moju ctiteľku, ktorá mi podáva velikánsky konár, na ktorom som napočítal pätnásť pomarančov.

"Tu máš, na pamiatku," šprihla mi mladica do tváre. "Zbabelec. Už ťa viac otravovať nebudem. Našla som si za teba náhradu, miestnych, ktorí sú takí ohniví ako tunajšie slnko.

Ostal som zahanbene stáť ako kôl v plote aj s neočakávaným darčekom v rukách. Aj keď muži s autom už odišli a darkyňa tiež zmizla vo svojom príbytku.

Keď rozospatý sused zbadal neobvyklý darček, iba čosi zamrmlal popod nos, a potom sa otočil na druhú stranu postele.

Ja som si vtedy pripadal, akoby mi niekto vylepil.

Nakoniec som sa ako-tak pozviechal a skleslo som sa dal do oberania ovocia, lebo pre veľký konár sa v izbe nedalo pohnúť...

Autor: Jozef Hrubovčák

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy zo severného Zemplína nájdete na Korzári Horný Zemplín