Tu, kamarat Ďoďi Mandolinka je ešte furt voľny." Slečny už pre smiech ani nepočuli, keď som prekrikoval rachot dvojky na stupáku pred dedinou a zdôrazňoval svoje priezvisko. „Ta, bizovňe! A veckaj by nas povožil na furiku s miškami, ňe?" smiali sa až sa zakuckali.
Mandolinka mi prischlo, lebo sa roky motám na poli okolo zemiakov. Také sorty mám, že ani ráno spať nemôžem. Obujem gumáky a už som za domom, ale aj na záhumienkoch sa radujem. „Rastiete mi, vy moje banduročky?" pýtam sa ich tak ako môj dedo, keď som za ním ako chlapec chodil po poli.
Donedávna som mal sebavedomie na bode mrazu. Nielenže som mal už v dedine pomaly na čele napísané, že „starý parobok" ale každý, komu sa zachcelo, sa do mňa oprel. „Ďoďku, u valaľe už ľudze broskyňe pestujú a ty ľen furt tote bandurky? Keby ši aspoň foliovnik mal na paradičky abo na paprigu, naj maš co dac u ľece na chľib," podpichoval do mňa po troch pivách Laci. Odkedy montuje plastové okná z Poľska, okrem eur ma už aj akože rozum. „Jožku, už še me ľudze pytajú, dokedy ich budzeš s totu ricu z poľa focic? To je jaká vizitka obce?
Bicygeľ u šancu rucený a ty ľen zharbený nad tými bandurkami," dohováral mi starosta na odpuste. „Nechcem teraz bo šveto, aľe... Uvedom sebe, dochtore tu majú chalupy, chodza tu šelijaké panove na poľovačky... Chceme tote peňeži z eurofondoch? Chceme! A co povedza z tych eurofondoch, kedz tu pridu? Že tu furt stredovek? Chlopika uvidza na poľu s motyčku? A ňe traktory, kombajny, modernu techniku! Oľem, ňerob haňbu, šak bandurkoch u obchodze teľo, že še z nima možeme ometovac," drgal do mňa.
„Ďoďi a to u jakym solariu taky vzor opaľuje na celo?" vysmiala ma aj moja tajná láska keď som jej rúbal drevo a ukázal, aký som ja chlop od pol pása hore. „Marčo, to je bandurkova spaľenina!" rehotali sa jej sestry. Neraz som sa v duchu modlil, nech je tomu môjmu utrpeniu koniec. „Čo má každý proti mne? Laci má staré autá, starosta frajirky a Marča má už tých muškátov toľko, že voľné miesto na kvetináč má už len na komíne," hundral som si, keď som videl ako sa z autobusovej zastávky zo mňa pravidelne celú jar aj leto smejú deti. „Moje žeme, moja vec!" zakričal som na nich.
Lenže, Pánbožko ma asi ľúbi a toho roku si všimol aj mňa. „Jój, ta to strašne! Ta to jak bažiny na ryžu. Ta z mojich bandurok nič!" nariekali susedia na poli. „Mi čul, že ty maš dajake fajne sorty a zato tak bandurkoch veľo," zaliečali sa Laci aj so starostom, keď okolo nás prechádzalo nejaké nablýskané auto. „Popaď, hamuje!" štuchli do seba, keď sa ku mne a ku mojim mechom na poli blížilo fáro jedného primára z mesta. „Zastavím sa u vás večer. Dohodneme cenu," zakričal. „Ďoďko, aspoň metráčik, zlatíčko," skákala za mnou cez šanec jedna pani z Daňového úradu. „Pošlem chlapca, nech naloží do kufra," zamával mi z veľkej limuzíny jeden chalupár. „Ďoďi, šak to je 'Ten' z Prešova..." koktal starosta a chytal sa za srdce. „Ci pana, šak teľo džvirat, co ku tebe teraz chodza na bandurky, nebulo u nas na uradze co som starosta. A to už budze dvacec roky," nechápal. Poviem pravdu, ani ja.
Včera za mnou boli z nižného konca. „Ďoďi, chceme ce budz za starostu abo za poslanca. Minimalňe," vyložili rovno. „Ši še ukazal jak dobry gazda. A povime ci, jak je pravda. Chceme tote eurofondy? Ta kto by nechcel, ňe? No a ty maš teraz také znamosci. Šak aj 'Ten' od tebe vžal bandurky. Kukaj, doraz voľby. Jak budzeš u čeľe valala, u ľece mame peňeži," húdli do mňa. Podstatné je, že do mňa už začala hustiť aj Mariena: „Jozef, mali by sme sa už dať na poriadok..."
Vezmem to starostovanie a aj skočím do chomúta. Ale ešte pred voľbami aj pred svadbou do Poľska. Po dva metráky zemiakov. Či veríte, či nie, nezostal mi toho roku ani jeden. A to ešte ani nezačala zima. „Panebože, dzekujem ci za tohoročne dižďe a za moje odolne bandurky. A ľen ce pytam, nezapomňi na tote eurofondy u ľece," modlím sa vďačný každý večer pred spaním.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy zo severného Zemplína nájdete na Korzári Horný Zemplín
