Vravela som si, že si ho nechám na vzácnu príležitosť. A ňou Dni mesta Humenného určite sú. Je to príbeh človeka spätého so svojím mestom. Kvôli láske k nemu a ľuďom, ktorých musel opustiť, veľkodušne odpustil všetkým, ktorí siahli na jeho domov.

HUMENNÉ. Začiatkom leta prišiel do Humenného rodák s kanadským pasom. Starší muž v kovbojskom klobúku pôsobil v uliciach mesta ako cudzinec.

Málokto tušil, že je to človek, ktorý mal kedysi ako chlapec, či mladý muž v nohách každý meter humenských ulíc, každú lúku, lesy okolo a polia.

Len starší Humenčania v ňom po chvíli spoznali svojho priateľa, ktorý pred rokmi emigroval do Kanady. Pred nimi stál Milan Bobaľa, muž, ktorého srdce napĺňa pri slove Humenné bolesť a láska zároveň.

Ako deti pásli kravy na Suchom jarku, spomienky sú krásne

Milan bol jedným zo štyroch detí Michala a Paulíny. Žili vo vlastnom rodinnom dome na terajšej Mierovej ulici. Ako skoro všetci Humenčania chovali kone, kravy, hydinu a celé dni dreli na poli, okolo domu, v meste. Len aby uživili rodinu v ťažkých povojnových rokoch.

"Mal som aj tak prekrásne detstvo. Stále spomínam na to, ako sme s kamarátmi chodili pásť kravy na Suchý jarok. Futbal sme hrali, chytali straky, hrali sa. Boli to najkrajšie dni môjho života," vraví a vymenúva svojich rovesníkov.

Pamätá si prezývky, spomína príbehy, ktoré s nimi zažil. Vtedy netušil, že sa nad nimi zaťahujú mraky kolektivizácie.

Komunisti vyhnali jeho rodinu z vlastného domu

"Bola som sedemročné dievčatko. Otec nebol v ten deň doma. O druhej v noci k nám vtrhli cudzí ľudia a brali všetko, čo malo cenu. Mama ma zobudila: Vstávaj, vezmi si tašku do školy," spomína Milanova sestra Mária na udalosti z roku 1959, keď mal Milan 17 rokov.

"To, čo sa vtedy stalo, zmenilo jeho aj náš život. Navždy to v ňom zostalo rezonovať," dodáva. Súrodenci opisujú, ako sa v tú noc v ich dome, dvore a maštali rozťahovala štvorica mužov. Aktívnych komunistov z Humenného, ktorých prezývali "Červené barety."

Milan si doteraz pamätá ich mená. "Ja ich nepoznám. Mama mi ich nechcela povedať. Vraj, aby nás nezaťažovala nenávisť," vraví Mária. Milan opisuje, ako všetko z ich majetku, čo sa im zmyslelo, brali a rodine vyhadzovali veci do nákladného auta.

Milanova mama šla do Prahy za prezidentom

"Vyviezli nás z vlastného domu aj s tetou a ujom, ktorí s nami bývali, do Kožuchoviec v okrese Stropkov. Bola to opustená dedina v slovensko-poľskom pohraničí. Po dome so slamenou strechou behali vlci. Piecka nebola vo vnútri, ale za cestou vedľa domu," spomína Mária.

Milan vraví, že prvé týždne prežili len vďaka dobrým ľuďom, ktorí sa nad nimi zmilovali. "Mama schudla 20 kíl. Bola kosť a koža. Nevieme, čo by s nami bolo, keby sa nerozhodla konať. Vybrala sa vlakom do Prahy za prezidentom Zápotockým aj s dvomi fotkami, na ktorých bola chatrč v Kožuchovciach," spomínajú súrodenci.

Paulína Bobaľová sa k prezidentovi dostala. "V prezidentskej kancelárii boli šokovaní z toho, čo im rozpovedala. Vôbec netušili, čo sa v Humennom dialo," vraví Mária.

Po niekoľkých dňoch prišli aktívnych súdruhov prešetrovať súdruhovia z Bratislavy. Rodinu museli previezť späť. "Urobili to v noci, aby okolo nášho návratu nebol v meste rozruch," vravia Milan s Máriou.

Ťažký život

Milanovho otca za to, že nechcel vstúpiť a odovzdať svoje zeme a zvieratá do družstva, humenskí komunisti nešetrili.

"Mal nálepku nepriateľa štátu. Nikde si nemohol nájsť robotu, rozvážal len uhlie za pár korún, drel, trápil sa," vraví Milan.

Život celej rodiny bol síce razom ako zlý sen, ale nezlomilo ich to. Práve naopak. "Milan sa vyučil za maliara – natierača. Aj keby mal naviac, na školu by ho ako syna kulaka nevzali. Ani maľovať a zarobiť koruny mu nedovolili. Maľoval domy tajne po nociach. Raz, keď sa vrátil z Mysliny, kde zarobil, nám z radosti porozkladal bankovky po celom dome. A my sme hľadali a tešili sa. Podával ich za rámy obrazov. Takú radosť mal, že rodičom trochu pomohol. Mama od dojatia plakala," spomína Mária.

Emigroval

Dodáva, že každý v rodine tušil, že po tom, čo im komunisti všetko vzali, Milan nesúhlasil s ich režimom a v hlave spriadal plány na emigráciu. V roku 1969 so svojou tehotnou manželkou Štefániou využil voľnejšiu atmosféru a pod zámienkou svadobnej cesty a návštevy otcovej sestry v Kanade emigroval.

Bez toho, aby vedel slovko po anglicky, bez toho, aby tušil, že svoju mamu a otca už viac živých neuvidí. Cesta do Československa a milovaného Humenného sa pre neho uzavrela na dlhých dvadsať rokov.

Nový život v Kanade

Milan svoj nový život rozbiehal v Bradforde pri Toronte, v štáte Ontario. S angličtinou si poradil s pomocou Poliakov, ktorí tu žili. Robil v kožiarskych závodoch, maľoval na stavbách na výškových konštrukciách. Manželka drela na stavbách, smolou natierala základy.

Po čase prišla na svet ich dcéra a dvaja synovia a život sa im dal do poriadku. Milana však srdce ťahalo domov. "Napísala mi švagriná, že aby sme mu nepísali také smutné veci, lebo ona potom nevie, čo má s ním robiť," vraví Mária. "Keby som sa vrátil, zatkli by ma," vraví Milan.

Do Humenného teda od neho viac ako často prichádzali pre rodiny balíky. "Posielal, čo mohol. Najčastejšie oblečenie pre deti, veď vtedy tu na nich ničoho nebolo," spomína sestra.

V roku 1989, po revolúcii mal Milan hneď ako sa len dalo v rukách letenku. Vrátil sa. Rodičom sa ale mohol prihovoriť len nad ich hrobmi. "Šiel som do nášho kostola. Sadol som si pred oltár. Veď som nenašiel ani rodičovský dom, zbúrali ho," vraví.

Nasledovali stretnutia s rodinou, s kamarátmi, známymi... Milan sa však vrátil späť do Kanady. Na ďalších dvadsať rokov.

Po štyridsiatich rokoch je všetko iné

Toto leto ho znovu ťahalo domov, k sestre, rodine. Priletel sám. "Manželka sa tu stále bojí vrátiť. Vraj, aby nás nezatkli. Ani pustiť ma nechcela," smeje sa.

Vraví, že je na dôchodku a má sa priam kráľovsky. "Chovám zajace. To ma baví a ide mi to. A ešte chodím na jazero loviť ryby," hovorí.

Dodáva, že sa teší z úspechov svojich detí, ktoré sa osamostatnili a majú vlastné rodiny. Prezrádza, že v Kanade našiel svoje miesto na zemi, že sa tam cíti doma: "Je to zvláštne, ako som niekedy túžil vrátiť sa do Humenného, tak by som teraz za nič nemenil. Vidím, že tu ľudia veľmi ťažko žijú. Len robia, majú starosti s peniazmi, robotou, splátkami. Nemajú čas na chvíle oddychu, zábavy," uvažuje potom, čo Humenčanov pár týždňov pozoroval.

Nad odkazom pre všetkých Humenčanov dlho nerozmýšľa: "Majte sa radi. Nezáviďte si, neubližujte. Nič nie je dôležitejšie ako láska."

Spomienky. Milan a kamarát z detstva a mladosti Blažej Ledinský. Ako chlapci chodili pásť kravy na Suchý jarok a zažili huncútstva, na aké sa nezabúda. Foto: kor

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy zo severného Zemplína nájdete na Korzári Horný Zemplín