HUMENNÉ. Martin Harasim sa koncom minulého týždňa vrátil z Juhoafrickej republiky, z majstrovstiev sveta vo futbale, kam sa dostal ako víťaz súťaže v jednom z humenských hypermarketov.
"Do Afriky sme odlietali v nedeľu 13. júna z Viedne. V Káhire sme, po troch hodinách letu, mali štvorhodinové medzipristátie a potom ma čakalo osem hodín letu do Johannesburgu," spomína. Spolu s ďalšími Slovákmi sa ubytovali vo vysokoškolskom areáli St. Alban College v hlavnom meste Pretória.
Zápas s Novým Zélandom: Problém s dopravou
Martin sa ako správny futbalový fanúšik najviac tešil na zápas slovenského tímu. Prvý bol s Novým Zélandom.
"Hral sa v Rustenburgu, ktorý bol od Pretórie vzdialený 120 kilometrov. Kvôli organizačným problémom s dopravou sme na štadión dobehli až v 23. minúte," vraví. Zápas si napriek tomu vychutnali. "S našimi futbalistami sme sa nestretli. Ani nás nezdravili. Nebol čas. Bol to ich prvý zápas na majstrovstvách. Niečo nové," hovorí.
Na štadióne bolo približne 25-tisíc afrických fanúšikov a Slovákov medzi nimi len asi 1 500. "Dopočuli sme sa, že lístky na zápasy dostávali žiaci v školách, ľudia vo fabrikách. Bežne sme ich tam vídali oblečených v školských uniformách," hovorí.
Zápas s Parguajom: K našim sa nedostali
Druhý zápas, na ktorý mal Martin lístok, bol s Paraguajom. "Hral sa až 500 kilometrov ďalej, v meste Bloemfontein. Po skúsenosti s dopravou na prvý zápas sme uhovorili vodičov autobusov, aby zostali spať v našom hoteli. Vyrazili sme načas, no 80 kilometrov pred cieľom sa nám pokazil autobus. Bol úplne nový, šofér tam čosi postláčal a zablokoval ho. Našťastie bol medzi Slovákmi autoopravár, ktorý ho dal do poriadku," popisuje útrapy Martin. "Prišli sme hodinu a pol pred zápasom. Videli sme predstavovanie hráčov na veľkoplošnej obrazovke, zaspievali sme si slovenskú hymnu. Chceli sme sa stretnúť aj s našimi futbalistami, ale nedostali sme sa k nim. Dokonca aj otec Juraja Kucku, ktorý tam bol s nami, sa mohol so synom stretnúť len na desať minút. Aj hotel, kde naši hráči bývali, bol hermeticky uzatvorený. A nielen on, ale celá ulica," vysvetľuje.
Afričania sú fajn ľudia a fanúšikovia
K Martinovým silným zážitkom patrilo aj safari v Pilzenbergu, či prehliadka pamätihodností Pretórie. Najväčším ale boli samotní Afričania.
"Hoci žijú v gete v domoch, ktoré pripomínajú autobusové zastávky, stále sa usmievajú. Nevidno na nich, že ich trápia nejaké problémy," hovorí Maťo.
Najväčšie prekvapenie mu Afričania nachystali na futbalových štadiónoch: "Tam sa chodia na futbal ľudia baviť. Všetci prídu s vlajočkami, v dresoch. Starí, mladí... Tešia sa, povzbudzujú. Bežne vidno, ako štyridsať ľudí tancuje. Tam to nie je ako u nás, že proti sebe stoja kluby fanúšikov. Oni sa spoločne tešia z hry. Za ten čas, čo som tam bol, som kvôli futbalu nevidel medzi fanúšikmi žiadny incident," vraví Martin.
No a čo robí Humenčan po návrate z Afriky? Teší sa z tepla. "V Afrike je totiž teraz zima. Cez deň je tam len 20 stupňov a nad ránom klesajú teploty pod mínus sedem stupňov Celzia," smeje sa.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy zo severného Zemplína nájdete na Korzári Horný Zemplín
