Hoci obci chýbal kapitál na kúpu aj rekonštrukciu, nevzdala sa zámeru vrátiť miestnym prácu a vybudovať v nej Domov sociálnych služieb. Po ťažkých časoch, keď bývalí zamestnanci okúsili odvrátenú tvár nezamestnanosti, sa dnes vďaka risku miestnej samosprávy tešia z výsledku. Radosť priniesli aj do života starých ľudí z okolia, ktorí tu chcú dôstojne prežiť starobu.
ROKYTOV PRI HUMENNOM. K 31. decembru 2006 oficiálne zrušil PSK Školu v prírode (ŠvP) Rokytov pri Humennom. Zamestnanci dostali výpovede a na predaj budovy a aj areálu vyhlásil verejnú súťaž.
Ťažké časy
Škola v prírode v malebnom prostredí, kam sa od roku 1982 chodili rekreovať žiaci z miest, bola poslednou inštanciou v širokom okolí, kde si mohli ľudia z dediny robili nádeje na stále zamestnanie. Posledných šesť bolo razom nepotrebných. Starosta Dušan Stanko (Smer) a poslanci obecného zastupiteľstva stáli pred dilemou, čo ďalej. Na školu sa totiž za tie roky prevádzky miestni už naviazali a všetko, čo s ňou súviselo, im prirástlo k srdcu.
Obec práve v tom čase čoraz zreteľnejšie cítila odchod ľudí produktívneho veku a hlásili sa už problémy so starostlivosťou o starých obyvateľov. Mnohí mali rodiny mimo obce a po smrti manžela či manželky boli väčšinou sami. Choroby a nedostatok síl viedli k tomu, že v Rokytove sa začalo častejšie hovoriť o potrebe Domova sociálnych služieb (DSS) priamo v obci. Miestni by totiž miesto, kde prežili celý svoj život, nevymenili za nič na svete. "Rozmýšľali sme, že buď to urobíme, alebo to necháme plávať a bohviečo z toho bude. A pritom sme o to toľko bojovali..." spomína starosta.
Riskli to. Založili neziskovú organizáciu
Poslanci so starostom sa rozhodli, že majetok od kraja odkúpia. Po tomto už museli riešiť len "malý detail". Obec nemala peniaze na kúpu a ani na rekonštrukciu, hoci kraj pýtal za budovu a areál len 26 887 eur (810-tisíc Sk).
"Sme malá obec s 292 obyvateľmi. Od štátu dostávame ročne z podielových daní 79 665 eur (2,4 milióna Sk). Ak by sme nemali škôlku, tak len 49 790 eur (1,5 milióna Sk). Je to len na bežnú údržbu infraštruktúry. Žiadne investície," hovorí starosta Stanko. Spomína, že by neuspeli ani so žiadnym projektom. O peniaze na DSS od štátu sa môžu uchádzať len obce nad 5-tisíc obyvateľov.
Z mizérie, ktorá smerovala len k tomu, že prídu o dominantu obce, ich vytiahol zaujímavý nápad. Nezisková organizácia. Vo februári 2008 ju založil starosta aj s poslancami a nazvali ju Amos - Agentúra miestnej opatrovateľskej starostlivosti. Keďže dali záruku, že v nej budú pôsobiť, podarilo sa im získať pôžičku od ľudí, ktorí poznali ich prácu a dôverovali im. Na kúpu a aj rekonštrukciu budovy im požičali 149 372 eur (4,5 milióna Sk). O dva mesiace na to neziskovku zaregistroval Obvodný úrad v Prešove a ľudí čakala ďalšia výzva.
Rekonštrukcia
Budovu začali prerábať od mája 2008. Vymenili elektrické rozvody, vodoinštaláciu, prerábali hygienické zariadenia či izby. Jednoducho stavali nové priestory, šité na mieru 56 klientom. Hoci budova vyzerá zvonku tak, ako ju má v pamäti mnoho niekdajších školákov, zvnútra sa z nej stala elegantná kráska.
"To ste mali vidieť, čo tu bolo roboty," pripomínajú zamestnanci. Zvláštne je, že to hovoria usmiati a viditeľne nadšení. "Ešte keď sa len začala budova prerábať, chodili sme za starostom, či nás vezme späť," vysvetľuje za svojich kolegov kuchárka Emília.
"To bola podmienka celého projektu. Dať naspäť prácu zamestnancom a vytvoriť aj nové pracovné miesta," dopĺňa Stanko.
Koncom júla minulého roku Amos zaradil PSK do siete poskytovateľov sociálnych služieb. Náladu Rokytovčanov zmenila nádej na lepšie časy.
Návrat do roboty bol oslobodzujúci
Stanko hovorí, že už od 1. októbra minulého roku prijali bývalých, ale aj nových zamestnancov z úradu práce s tým, že na 11 mesiacov im úrad bude preplácať polovicu z minimálnej mzdy. Všetci sú z Rokytova. Do práce sa vrátili všetci prepustení až na riaditeľku. Vyše 2,5-ročné čakanie dalo kolektívu, ktorý roky fungoval ako hodinky, zabrať.
"Stratiť prácu po 25 rokoch a prísť na úrad práce... Ráno vstanete a nemáte robotu. Čo ďalej? To bolo katastrofálne. Dochádzala som za robotou do Humenného. Robila som pri stroji," spomína bývalá vedúca jedálne Marta. Na rovnakom mieste sa spolu s ňou zamestnala aj kuchárka Emília. Údržbára Mariána práca odviala až do ČKD Kutná Hora. "Dvadsať dní tam, desať doma. Cestovanie, preč od detí, rodiny...," rekapituluje s tým, že to vydržal jeden a pol roka.
A ako reagovali na to, že ich budú v novom DSS potrebovať? "Šitko hepy bylo, ňe!" reaguje po svojom so smiechom Emília. Vo voľnom preklade z rusnačtiny: "Všetci boli šťastní!" Bisidovanie patrí k tunajším ako nádherná panoráma lesov.
Našiel si nový domov
Stanko hovorí, že momentálne už v DSS robí 15 Rokytovčanov. Potom, čo minulý mesiac oficiálne rozbehli prevádzku, by ich počet mal postupne s pribúdajúcimi klientmi narásť až na 25. Šancu má teda desať ďalších ľudí.
Niektorí starí ľudia z okolia sa šance na pokojnú starobu v známom prostredí už chytili. Len v jednom týždni tu prijali šesť nových klientov a svoje miesto si tu už zaistili ďalší deviati.
Jedným z prvých bol dôchodca Emil Dušák z Jablone. Prezrádza, že chýry o domove sa do štyri kilometre vzdialenej dediny, kde žil po smrti svojich rodičov sám, doniesli bleskovo. Nerozmýšľal dlho. Kvôli vážnym zdravotným problémom nedokázal už obriadiť seba a ani dom. Hovorí, že žil na studenej strave, sem-tam mal teplú polievku. So zdravím to šlo z kopca. Odkedy je v Rokytove, je samý úsmev a fígeľ. Chváli si, že je v čistom, v teple a má navarené: "Tu som ako doma. Poznám ľudí v Rokytove aj tento personál. Aj ľudia ma poznajú, mám tu kamarátov. Poznajú ma aj ženy...," doloží a huncútsky žmurkne. Spolu s ostatnými klientmi sa nevie dočkať jari a prechádzok po okolí. "Ja som šťastný, že som tu," lúči sa vetou, ktorá pasuje aj do úst všetkých zamestnancov domova.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy zo severného Zemplína nájdete na Korzári Horný Zemplín
