Unimobunky na Laboreckej ulici postavili stavbári Sídliska III ešte za bývalého režimu. Po štyridsiatich rokoch mesto rozhodne o ich osude. Možností však nie je veľa. Buď ich opraví s tým, že o ich ďalšom využití dopredu rozhodnú poslanci, alebo zbúra. Pozemok však každopádne predávať nebude.
HUMENNÉ. Členovia mestskej rady prerokovávali body programu februárového zasadnutia humenských poslancov. Na stôl dostali aj materiál o unimobunkách na Laboreckej ulici.
Zostali po stavbároch
Viceprimátorka Mária Cehelská (nezávislá) uviedla, že oddelenie správy majetku mestského úradu dostalo od vedenia mesta úlohu hľadať v tomto roku voľné nebytové priestory pre nájomníkov z týchto unimobuniek. Sú nimi prevažne živnostníci, ktorí ponúkajú obyvateľom rôzne služby. Povedala, že unimobunky boli súčasťou zariadenia staveniska počas výstavby Sídliska III. Išlo o dočasnú stavbu bez pevných základov, ktorá nebola skolaudovaná, je bez súpisného čísla a typických nebytových priestorov. Keďže budova nemá pevný stavebný základ, nie je ani evidovaná v katastri. Doplnila, že ju mali stavbári po dokončení sídliska odstrániť, no nestalo sa tak.
Navrhli rokovanie s nájomcami
Unimobunkám, v ktorých nájdu Humenčania na jednom mieste poruke rôzne služby od krajčírov, obuvníkov až po výťahárov, tak zapli pomyselný časomer. Otázka mesta totiž znie: Čo s nimi ďalej? Cehelská povedala, že na rade padol návrh, aby už mesto na voľné nebytové priestory v nich nevypisovalo obchodné súťaže. Úrad by potom rozbehol rokovania s terajšími nájomníkmi a dohodol sa na postupe uvoľnenia priestorov. Mesto im chce poskytnúť náhradu, napríklad v budove bývalého chemlonského internátu na Ulici 26. novembra, čiže v užšom centre. Na rade odznel návrh, aby nájomné zmluvy mesto ukončilo do konca tohto roku. Ak si nájomníci nájdu iné priestory, ktoré nepatria mestu, nájom ukončia dohodou. Ak k tomu nedôjde, mesto uplatní trojmesačnú výpovednú lehotu. Cehelská dodala, že mesto má dostatok nebytových priestorov, ktoré by ponúklo všetkým súčasným nájomcom.
Mestská rada si vyžiadala analýzu
Na februárovom rokovaní by mali humenskí poslanci rozhodnúť, čo s unimobunkami ďalej. Keďže do úvahy pripadá len to, že ich mesto buď zbúra, alebo opraví, požiadali členovia rady o doplnenie materiálu. Chcú si preštudovať revízne správy a pozrieť, aké by boli náklady na rekonštrukciu. Materiál znova prerokujú a potom ho na stôl dostanú poslanci. Viceprimátorka potvrdila, že unimobunky patria mestu, no to do nich neinvestovalo hlavne kvôli tomu, že podobné typy stavieb chcelo z centra už dávnejšie odstrániť. Potvrdila, že pozemok pod stavbou patrí mestu. Chce zachovať zásadu, že pozemky a budovy v centre nepredáva. O osude unimobuniek rozhodnú poslanci a ak sa vyslovia za rekonštrukciu, malo by to byť aj s víziou, čo v nich bude ďalej. Cehelská však podotkla, že medzi členmi rady prevládal názor, že stavbu treba zbúrať.
„Dočasne" na štyri desaťročia
Nám dostupné informácie o tom ako a prečo sa unimobunky stali na štyri desaťročia trvalou súčasťou Sídliska III, sa prekvapivo rozchádzali a veľa nami opýtaných lovilo v pamäti, odkedy tam vlastne stoja. Oslovili sme preto prevádzkovo-technického námestníka Energobytu Humenné Michala Sivča, ktorý ich podložil archívnymi záznamami a pridal aj vlastné spomienky. Povedal, že na rovnakom mieste stoja od samého začiatku výstavby sídliska. Boli prvými na zariadení staveniska už v roku 1971, keď stavbári z Chemkostavu zabezpečovali stavebnú pripravenosť staveniska. Slúžili ako šatne a okolo nich od jedného až po druhé železničné priecestie boli napríklad sklady materiálu, jedáleň pre robotníkov a kancelárie. Stavbári ich využívali až do roku 1983, keď odovzdali do užívania bytovky C1 a C2 pri Vihorlatskej knižnici a sídlisko tým dokončili. Podľa informácií, ktoré sme získali od najstarších nájomníkov unimobuniek, ich potom ďalej využíval Okresný priemyselný podnik (OPP) Humenné. Svoje služby tam poskytovali maliari, výťahári, krajčíri, televízna služba a rôzni opravári. OPP však v polovici deväťdesiatych rokov skrachoval a budova pripadla mestu. Sivčo potvrdil, že mesto budovu spravovalo, vykonávalo revízie a aj opravy: „Každý rok sme investovali do údržby a opráv. Ale je to len kovová konštrukcia a drevenou výplňou a má obmedzenú životnosť. Drevo je drevo. Aj v tomto roku sa už na nej žiada oprava strechy."
Názor nájomcov: Prispôsobíme sa, čo už
Oslovili sme aj nájomníkov, ktorí nechceli, aby sme ich menovali. Uviedli, že sa rozhodnutiu mesta prispôsobia. Dodali však, že je viac ako pravdepodobné, že také dostupné miesto, na ktoré si už Humenčania za tie roky zvykli, už nenájdu. Pridali, že za dvadsať rokov si naň zvykli aj oni. Povzdychli si nad časmi, keď bola väčšina remeselníkov na jednom mieste vo vtedajšom Dome služieb, ktoré v roku 1992 zanikli. V rôznych roztrúsených priestoroch v meste sa majú teraz živnostníci čo obracať. Aj kvôli nájmu, a aj zákazníkom, ktorí zastrčené prevádzky odrádzajú. Podotkli, že v unimobunkách vedeli nájom utiahnuť, no nevedia, či to bude platiť aj v iných priestoroch. Doteraz v nich bolo k dispozícii na prízemí aj poschodí po sedem miestností so spoločnými sociálnymi zariadeniami na každom z nich.
Autor clanku
Perličky o Sídlisku III
Keďže Michal Sivčo nás prekvapil zaujímavými informáciami o výstavbe Sídliska III, nedalo nám, aby sme si tie najzaujímavejšie nechali len pre seba:
Lokalitu od železničného priecestia pri dnešnej zastávke Humenné-mesto až po rieku Laborec volali kedysi Humenčania Bulgar. V týchto miestach totiž istý Bulhar pestoval zeleninu pre celé mesto.
Lokalitu, kde stojí bývalé nákupné stredisko Rybárik, volali Plaváreň. Tam a k Sninskému mostu, kde to volali Krámová, sa chodili Humenčania kúpať a slniť.
Od železničného priecestia až po Vaľaškovský most bol Kudlovský potok odkrytý a po jeho stranách stáli rodinné domy. Bola tam aj octáreň a za domami na pravej strane bitúnok.
Projektanti vychádzali z projektov, ktoré sa volali Brnenské projekty a z toho odvodili aj projektový názov domov - B 70.
V stavebných dokumentáciách nazývali napríklad 13-poschodové vežiaky na Laboreckej ulici Gaštan, Tulipán či Orgován. Podobne botanicky pomenovávali aj ďalšie domy. Doteraz preto niektorí Humenčania hovoria, že bývajú, napríklad, v Kosatci či Ponikleci.
Chemkostaváci odovzdali do užívania v roku 1973 ako prvé domy na „trojke" blok na terajšej Třebíčskej 1833, blok na Dargovských hrdinov 1830 - známy ako „Čínsky múr" a blok „C" tiež na Třebíčskej ulici s bytmi tzv. brnenského typu.
Posledné byty na Námestí slobody, v domoch známych ako C1 a C3 pri Laborci a Vihorlatskej knižnici, odovzdali do užívania v roku 1983.
Väčšinu bytov stavali ako „podnikové byty" pre zamestnancov Chemlonu, Chemkostavu, ČSAD alebo ako „družstevné" a byty pre mesto, pretože až 90 percent ich užívateľov prišlo do Humenného za prácou z dedín humenského okresu a okolitých okresov.
Byty prideľovali podniky zamestnancom, aby si ich zastabilizovali. Dokonca im na ne dávali nenávratné pôžičky.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy zo severného Zemplína nájdete na Korzári Horný Zemplín
