Myslia na druhých

Humenskí gymnazisti pripravili Vianoce pre deti s postihnutím a pre starých ľudí.

HUMENNÉ. Projekt Generácie bez hraníc vznikol pred asi siedmimi rokmi. Mal odstrániť „hranice" medzi mladými, starými, zdravými či chorými. Podnecuje študentov k uvedomeniu si rovnosti ľudí, vyvoláva pocit empatie, chuť pomáhať a radosť zo života. Aj tento rok skupina mladých gymnazistov pripravila Vianoce pre deti s postihnutím a pre starých ľudí. Všetko sa to začalo, keď si Monika Onufráková, pedagogička z Gymnázia armádneho generála Ludvíka Svobodu v Humennom, uvedomila potrebu ukázať mladým ľuďom realitu, s ktorou sa ešte možno nestretli, no ktorá môže postihnúť každého z nás. Videla, ako zanikajú vzťahy medzi deťmi a ich starými rodičmi, či empatia k okoliu.

Ako vznikol projekt Generácie bez hraníc?

- Jednoducho som začala cítiť, že naši študenti by sa mali stretávať aj s takou trošku inou realitou. Aby zistili, či sa dokážu znížiť k tým slabším, postihnutým, či vedia podať pomocnú ruku. Chcela som aspoň maličkú skupinu študentov viesť k tomu, aby začali pomáhať v každodennom živote, nie iba počas Vianoc alebo sviatkov, ale aby to bolo po celý rok. Prvé roky sme zháňali sponzorov, dokonca sme sa niekedy skladali, aby sme mohli deťom venovať nejaké darčeky, hoci si nemyslím, že darčeky sú to najpodstatnejšie. Posledné roky sa mi zdá, akoby sme sa dali iba na slávenie Vianoc alebo Dňa detí, lebo návštev, ktoré sme v začiatkoch realizovali, je čoraz menej. Chodievali sme do nemocnice za detičkami na detské oddelenie, ku starkým, aspoň každý druhý týždeň bola skupinka študentov, ktorá šla a venovala im svoj čas, rozprávala sa s nimi, pomáhala s úlohami a podobne.

Čo vás na tejto práci baví najviac?

- Som sociálne cítiaci človek. Asi je to v tom, že celý môj život sa vedie v duchu pomoci druhým. Možno to vyplýva zo samotnej mojej povahy, tá pomoc, chuť rozdávať radosť. Ja sa na ľudí neviem dlho hnevať aj napriek tomu, že mi často ublížia. Viem sa, samozrejme, nahnevať, ale prejdú chvíľky a dokážem s tými ľuďmi komunikovať. V mojom živote zloba a hnev na druhých nemá miesto. V každom človeku hľadám dobro a chcela by som, aby ľudia k sebe boli naozaj milí, úprimní, rozdávali si len radosť a pomáhali si.

Čo si takáto práca s ľuďmi vyžaduje?

- Hlavne čas. Aby deti vedeli, že na úkor svojho voľna nepôjdu k počítaču, na kávu alebo si zafajčiť, ale aby išli a tú polhodinku venovali starkým alebo deťom. A samozrejme lásku, trpezlivosť a chuť pomáhať, ale to už musí vychádzať od študentov. Lebo je veľa takých, ktorí sa prihlásia, že to chcú robiť, ale idú tam prvýkrát a zistia, že to nevedia, že ich to možno nenapĺňa a to je už to, čo ja nedokážem zmeniť. To musí vychádzať od nich.

Máte nejaké priania do budúcnosti s týmto projektom?

- Prianie mám. Teraz som mala silnú skupinu študentov, ktorí to chceli robiť. Bolo to na nich vidieť, nebolo im treba hovoriť, čo majú robiť, ale sami prejavovali iniciatívu. Priala by som si, aby som aj naďalej mala takýchto študentov. Aby samy deti cítili, že to chcú robiť. Aby som ja bola už iba taký sprostredkovateľ a poradca. Sila je hlavne v rodine. My sa môžeme snažiť deti vychovávať v škole, ale nikdy to nebude ono, ak láska nevychádza z rodiny. Dúfam, že tento projekt pretrvá ešte mnoho rokov a že študentov, ktorí chcú pomáhať, bude stále viac. Nikdy nevieme, či sa aj my raz neocitneme v situácii, keď pomoc budeme potrebovať.