No nesťažujú sa. Sú to úžasní ľudia, ktorí majú odvahu robiť to, na čo by sa väčšina neodhodlala. Usmievajú sa a nestrácajú optimizmus.

KAMENICA NAD CIROCHOU. Rodina Jána a Magdalény Vitkovičovcov žije v peknom dome v krásnom prostredí pod lesom pri rieke.

"Sme rodina, ako každá iná," povedal Ján. Rozdiel je iba v tom, že štyrom deťom nie sú biologickými rodičmi. Obaja sú veriaci a mali spolu tri deti. Jeden chlapček v roku 1985 krátko po pôrode zomrel. Dcéra Evka je už vydatá a syn David je profesionálny vojak. Dlho uvažovali nad možnosťou zobrať si dieťa z detského domova do pestúnskej starostlivosti. Ako prvého si zobrali Vojtecha. Vychovávali ho až do dospelosti. V roku 2000 sa rozhodli, že sa zamestnajú v Detskom domove Svidník ako profesionálni náhradní rodičia.

Domov pre štyroch bračekov

V tom istom roku zobrali do výchovy súrodencov Jožka a Miška. Dnes majú 12 a 14 rokov. Keďže chlapci sú zo štyroch detí, o pol roka si Vitkovičovci zobrali do výchovy Patrika a o ďalšieho pol roka Vilka. Majú 10 a 11 rokov a obidvaja sú zdravotne ťažko postihnutí. Najmladší Vilko trpí autizmom. Manželia vravia, že nikdy by nedovolili tieto deti rozdeliť: "Sú naše, a tak sa o ne aj staráme." Ich vlastné deti Evka a David ich v tejto starostlivosti plne podporujú.

Pred Vianocami vyhoreli

V roku 2006, dva týždne pred vianočnými sviatkami, im vyhorel dom. Manželia o tom rozprávajú so smútkom v očiach: "Boli to strašné chvíle. Boli sme bezradní. Dom nebol poistený." Pomohli im dobrí ľudia a obecný úrad. "Aj touto cestou chceme ľuďom, ktorí nás v ťažkých chvíľach podporili, poďakovať," povedali Vitkovičovci.

Janík nechce byť závislý od iných

Manželia Ján a Daniela Beľančinovci majú spolu štyroch chlapcov. Najstarší z nich Janík má detskú mozgovú obrnu. "Je to veľký bojovník a som na neho hrdá," povedala o ňom jeho mamka.

Janíka choroba obmedzuje v pohybe, ale nepripúšťa si to. Robí všetko tak, aby bol čo najmenej závislý od iných. Aj pri našom rozhovore sa neprestával usmievať a na svoj osud sa nesťažoval. "Čo už s tým? Musím život brať taký, aký je. Sťažovanie mi nepomôže," povedal.

"Matka sa musí zmieriť so všetkým a bez pomoci celej rodiny by to bolo horšie. Súrodenci sa majú navzájom radi, pomáhajú si, a to ma teší," povedala mama Daniela.

Obrázky sú plné farieb

Najväčšou Janíkovou záľubou je kreslenie. "Kreslím pastelkami a fixkami, lebo mám problém s koordináciou rúk. Keď som skúšal maľovať vodovými farbami alebo suchým pastelom, tak som si to rozmazával."

Jeho obrázky sú plné farieb. Skladajú sa z kreslených hláv, ktoré sa usmievajú. Všetky obrázky má presne zadokumentované v zošitoch. Má tam uvedené, ako dlho obrázok kreslil, jeho názov a čo obsahuje. "Nikto sa mu do toho nesmie montovať. On má svoje obrázky pekne uložené podľa svojho systému a nemá rád, keď sa mu tam niekto hrabe," prezradila s úsmevom Daniela.

Janík: Ľudia na mojich obrázkoch niečo vidia

Janík začal kresliť ešte na Špeciálnej základnej škole v Humennom. Jeho najväčším úspechom bola dražba obrazov na akcii Namaľuj si svoju mamu, organizovanej občianskym združením Kamenický štvorlístok. Je jeho zakladajúcim členom. Jeho obrazy dražil akademický maliar Andrej Smolák.

"Vtedy som si uvedomil, že ľudia na mojich obrazoch niečo vidia," povedal Janík. Ďalšou jeho záľubou je internet, hlavne turnaje v šachu a baví ho aj poker: "Zahrám si aj ja, ale nie za peniaze. Je to len pre hru. Chodím na Pokec a mám tam aj priateľov, s ktorými komunikujem."

Bavilo ho chodiť na elektrickom skútri pre postihnutých, lebo sa ľahko dostal tam, kde chcel. Starší a už používaný skúter sa však často kazí. Janíkove plány do budúcna sa točia okolo maľovania: "Chcel by som sa naučiť maľovať akvarelom alebo olejom. Ja viem, že to bude ťažké, ale keby mi niekto ukázal spôsob, tak by som sa to naučil."

Ivetka si obľúbila básne

Manželia Jozef a Pavlína Šefferovci majú tri dcéry. Dve mladšie sú už vydaté a majú svoje rodiny. Dcérka Iveta je najstaršia. Narodila sa predčasne. Vážila 1,6 kilogramu. Keď mala dva roky, lekári zistili, že má detskú mozgovú obrnu. Navštevovala Osobitnú základnú školu v Humennom. Ivetka si zaspomínala, že v škole to bolo celkom dobré. Mala veľa priateľov, s ktorými trávila voľné chvíle. Všetkých spájal podobný osud a rozumeli si. Učenie jej išlo dobre, lebo má perfektnú pamäť. Pani učiteľka Vajdová si všimla, že Ivetke ide dobre čítanie aj napriek tomu, že choroba jej nedovoľuje písať. Všetky texty v knihách si ľahko zapamätala. Preto ju pomaličky viedla k pochopeniu básní, ktoré si postupne obľúbila.

Básne tvorila, keď nemohla zaspať

Vtedy začali aj jej prvé pokusy o ich písanie. Keď prišla po ukončení školy domov, začala sa nudiť, a tak vymýšľala rôzne básničky. Tie má zozbierané v dvoch zošitoch. "Keď som prišla domov, tak som tu nemala kamarátov. Deti k nám veľmi nechodili, lebo som sa s nimi nemohla hrať. Keď som v noci nevedela spať, tak som rozmýšľala nad slovami a ukladala som ich do veršov. Ráno som rýchlo zobudila mamu, aby mi moje verše zapísala. Takto to funguje aj doteraz," vysvetlila Ivetka.

Ivetkin otec zostrojil špeciálny výťah

Šefferovci vidia najväčší problém iba v tom, že žijú na dedine a ťažko sa dostávajú k informáciám. Nevedia, kde a kedy sa konajú stretnutia pre postihnutých, aby sa mohli dozvedieť o pomôckach, ktoré by Ivetke uľahčili život. Pán Jozef sám vyrobil výťah, aby sa mohla Ivetka aj s vozíčkom dostať hore do domu a taktiež aj s pomocou príspevku vybudovali pre Ivetku špeciálnu kúpeľňu. Snažia sa ju stále brať so sebou, aby aspoň z auta mohla niečo uvidieť. Veľmi rada chodí nakupovať do nákupných stredísk a na trhy. "Len peňazí je akosi stále málo. Vedela by som nakúpiť aj viac," zažartovala.

Čitateľom Humenského Korzára od Ivetky

"Básne už píšem menej, ale veľmi ma baví písať rôzne blahoželania a vinše. Keď na okolí niekto niečo oslavuje, prídu za mnou a ja niečo napíšem. Som šťastná, keď svojimi veršíkmi urobím ľuďom radosť," povedala Ivetka. Bolo nádherné pozerať, ako úprimne, hoci s problémami rozprávala o tom, čo jej robí radosť. A krásne boli aj jej rozžiarené oči, keď sme ju požiadali o pár veršov.

"Už čas Vianoc priblížil.

Zas stromčeky zažiaria.

Ľudia šťastím zaplesajú a Ježiška privítajú.

Tichá noc, svätá noc svetom zazneje

a každé srdce sa šťastím zachveje.

Šťastné a veselé Vianoce a úspešný nový rok 2010 všetkým čitateľom Korzára praje Iveta Šefferová.

Autor: Peter Polačko

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy zo severného Zemplína nájdete na Korzári Horný Zemplín